„Aký je rozdiel medzi františkánom a dominikánom?“
Niekedy táto otázka predchádza vtipu o tej či onej osobitosti týchto komunít, ale väčšinou pochádza zo skutočného záujmu o žobravé rády a ich svätých zakladateľov.
Svätý František z Assisi a svätý Dominik de Guzmán, revoluční vo svojej vízii novej formy rehoľného života, súčasne vytvorili bratstvá potulných, žobravých kazateľov. So silným zameraním na bratský život sa nazývali „frater“ ( „brat“ po latinsky). V skutočnosti si boli obe spoločenstvá natoľko podobné, že začali oslovovať zakladateľa tej druhej ako svojho zvláštneho patróna, Svätého Otca Dominika pre františkánov a Svätého Otca Františka pre dominikánov.
Podobne ako pri dvojčatách, tieto dva rády sú si natoľko podobné, že ich rozdiely vnímame o to citlivejšie. Dominikáni sú stereotypne identifikovaní vo svojom intelektuálnom dôraze, zatiaľ čo františkáni sa zrejme zameriavajú viac na srdce. Napätím a diskusiou, ktorá vyplýva z týchto vlastností, sa však bratia vždy zameriavajú na jednu vec: na službu Bohu a Jeho Cirkvi.
Fra Angelico: Stretnutie sv. Dominika a sv. Františka
Svätí František a Dominik boli viac spoločníkmi ako spolupracovníkmi. Ak vezmeme do úvahy komplementárne črty ich rádov, môžeme ich prirovnať k teologickým cnostiam viery a nádeje. Týmito dvoma cnosťami, ako aj svedectvom týchto dvoch svätých, Boh priťahuje svoj ľud k sebe v mysli a v srdci.
Dominik, Svetlo Cirkvi a učiteľ pravdy, môže slúžiť ako zosobnenie cnosti viery. Keďže duša je schopná poznať pravdu rozumom, táto cnosť sa zmocňuje mysle, aby poznala Boha a to, čo o sebe zjavuje. V duchu sv. Dominika sa bratia kazatelia venujú štúdiu Pravdy, na ich vlajk by mohlo byť napísané Veritas. Viera prijíma zjavenie Boha ako „Prvé rozprávanie pravdy“, ako pozvanie človeka k dôvernému poznaniu Trojjediného.
Menší bratia, podobne ako samotný Chudák z Assisi, sa venovali Pani Chudobe. Zatiaľ čo viera považuje Boha za prvú pravdu, nádej sa pozerá na Boha ako na dokonalé dobro a zdroj nášho večného šťastia. Chudoba je výrazom lipnutia človeka na jedinom dobrom, ktorý stojí za to, na jedinej nevyhnutnej veci. „Tomu, kto túži po niečom veľkom, sa všetky menšie veci zdajú nepatrné“ (Tomáš Akvinský, Suma teologická). František ľahko opustil svet pre svoju neochvejnú nádej v prísľub blaženosti v Božej prítomnosti navždy. Preto dáva zmysel, že františkáni si vzali za svoje motto Pax et Bonum – „Pokoj a dobro“.
Zostáva teda viera, nádej, láska, tieto tri; ale najväčšia z nich je láska. (1 Kor 13, 13)
Hoci by mnohí prisúdili cnosť lásky františkánom, túto cnosť je lepšie chápať ako bod zbližovania oboch rádov, kde viera a nádej prispievajú ku konečnému zjednoteniu s Bohom, ku ktorému dochádza prostredníctvom lásky. Láska potrebuje vieru, aby poznala Boha a tak ho milovala ako Priateľa alebo Milého. Potrebuje nádej, aby preniesla dušu namáhavými cestami tohto života a aby sa pridŕžala zasľúbení, ktoré dal Boh, že pritiahne všetko k sebe.
„Si môj spoločník a musíš ísť so mnou. Lebo ak držíme spolu, žiadna pozemská moc nám nemôže odolať“ (Sv. Dominik sv. Františkovi v Lateránskej bazilike).
Podobne ako svätý František a Dominik, aj cnosti viery a nádeje sú spoločníkmi. Slovo „spoločník“ doslova znamená „spoločne (lámať) chlieb“. Svätý Dominik a František, ktorí slúžili svojmu Majstrovi na zemi, konečne stolujú v Jeho kráľovstve. Títo dvaja bratia, pritiahnutí k Bohu svojou vierou a láskou, sú zjednotení v samotnej Láske.
Svätí otcovia František a Dominik, orodujte za nás!
O. Ignatius Weiss OP
Obrázok: commons.wikimedia.org
