🗣 Toto kázanie si môžete vypočuť tu 🗣.

Svätá Dorota sa zriekla všetkého, čo by v jej dobe – v 4. storočí – vydatá žena mohla mať a kým by mohla byť. Zriekla sa toho, pretože vedela, že život s Kristom je oveľa viac než akékoľvek bohatstvo či postavenie. Zriekla sa, lebo vedela, že len v Jeho láske nájde svoje večné šťastie. A musela si tým byť viac ako istá, pretože na ceste na popravu jej teda odvaha vôbec nechýbala. Mali ju odvrátiť od viery dve ženy, ona ich navrátila na cestu za Kristom. Teofil sa jej vysmieval a posmešne žiadal kvety a ovocie z Pánovej záhrady, ona mu ich poslala s presvedčením, po ktorom on sám vyznal vieru. Jedna žena toho naozaj zvládne veľa, ale obrátiť troch ľudí, keď kráčate smerom k popravisku, si muselo žiadať veľkú dávku vytrvalosti a oddanej lásky ku Kristovi.

Keď som si pred pár rokmi vyberala birmovné meno, Dorota nebola moja prvá voľba. Občas si myslím, že to ona si vybrala mňa. Ak by som vtedy nebola prečítala jej životopis, z obrázkov krásneho dievčaťa, ktoré na mňa v prehliadači vykúkali, by som si v prvom momente nepovedala, že ide o sväticu, ktorá zomrela v mukách za sychravého februárového dňa.

Dorota mi však bola vždy veľkou inšpiráciou a priala by som si, aby každého, kto tiež občas kráča týmito sychravými cestami, jej príbeh aspoň trochu povzbudil. Lebo Dorota je taká – povzbudivo nešťastná, keď umučia aj tie dve ženy, ktoré obrátila na vieru, či nešťastne povzbudivá, keď s vyznaním lásky k Bohu kráča na popravu.

Možno nás našou cestou životom láka vidina byť niekým, mať niečo či mať veľa. Láka nás mať to, čo majú iní a zapadnúť medzi nich. Možno, že nám práve na ceste životom tiež nesvieti slnko a možno je dokonca otrasné počasie a my kráčame v ústrety ťažkým a bolestivým chvíľam. Do toho všetkého nám vkráčajú do cesty ľudia, ktorí sa nás snažia od viery odhovoriť, stiahnuť z cesty a dokonca Boha či nás zosmiešňujú.

Byť však v jednoduchosti samým sebou – Božou dcérou či synom a trebárs aj nemať práve nič iné, len vieru v Neho, je tá najväčšia výhra. To nám svojím životom potvrdzujú mnohí svätí a Dorota takisto, keď jej viera a odovzdanosť Kristovi obrátila troch na Jedného v jej posledných hodinách života. Naša cesta za Kristom môže miestami vyzerať akokoľvek biedne, je to však cesta a na tej nezastavujme. Snáď len, ak potrebujeme vystreliť dohora modlitbu, aby sa nám to počasie zlepšilo. A nakoniec, nie je nemožné, aby sme aj práve po boku s tými, ktorí sa nám smiali, raz uvideli Božiu tvár.

Čo svätú Dorotu a nás môže vždy povzbudiť je prisľúbenie, že na konci toho všetkého nás čaká Ježiš s otvorenou náručou a že Jemu stačíme len my sami. To je zárukou, že každého cesta má zmysel. Predstava toho, že tam bude jasné a radostné nebo; tie najkrajšie vône a chute z Jeho záhrady; všetci ľudia, ktorých milujeme a možno aj práve tí, ktorých sme po ceste stretali s výsmechom – už to je zárukou, že Boh má pre nás prichystané ešte omnoho viac.

Dorota, či česky Bohdanka J, nám môže byť len ďalším príkladom, že žiť v odovzdanosti a vo viere vo večný život s Bohom nám prináša svoje ovocie už tu na zemi.

Lýdia Fonseca e Sá