Učiť sa od Otcovej lásky

Odkedy som začal s kňazskou formáciou, mesiac november so sebou niesol určitú slávnostnosť a vážnosť. November je slávnostný, pretože mi veľmi pripomína životný cieľ – nebo. Vážny je kvôli realite smrti a krátkosti môjho vlastného pozemského života. Pre nás všetkých sa slávnosť a vážnosť tohto mesiaca zakorenila vo Slávnosti všetkých svätých a Pamiatke všetkých verných zosnulých.

Tento rok som slávnostnosť a vážnosť pocítil výraznejšie. Môj otec zomrel v auguste a povaha tohto mesiaca ma podnietila zamyslieť sa nad niečím, čo napísal kráľ Šalamún. Lebo láska je mocná ako smrť… Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia (Pies 8, 6-7). Ak má kráľ pravdu, smrť je porazená láskou. Nič nedokáže zmariť jej účinky, dokonca ani prílivy na mori. Karmelitánsky mystik Ján z Kríža musel mať pravdu, keď povedal: „Na konci života budeme súdení z lásky.

Keď oslavujem svätých a večnosť neba, uvedomujem si, že ten deň nie je pre mňa príliš vzdialený. Ešte viac si však uvedomujem, že do tohto večného domova je človek prijatý len vtedy, keď je dokonalý v láske. Preto sa pýtam, ako sa môžem stať dokonalejším v láske? Preto hľadím na príklad svojho pozemského otca. V troch príkladoch ma naučil, že láska má svoj poriadok: Boh, ja, ostatní.

Môj otec často hovoril: „Pokiaľ Boh nebude na prvom mieste v tvojom živote, nič iné nebude na správnom mieste. Predviedol mi to pri jednej konkrétnej príležitosti, keď som sa s ním prvýkrát podelil o svoju túžbu stať sa kňazom. „Cítim sa ako Abrahám s Izákom,“ povedal. „V skutočnosti nepatríš mne, patríš Bohu.“ A tak mi slobodne dovolil, pre jeho vlastnú úprimnú lásku k Bohu, aby som sa prihlásil do seminára.

Bol to môj otec, ktorý ma naučil milovať samého seba tak, že pri mnohých príležitostiach povedal: „Buď sám sebou, synu.“ Zdalo sa, že má intuitívny pocit, že Boh stvoril každého z nás s určitým účelom, a ako jeho syn by som nebol šťastný, keby som nezačal takto žiť. Nabádanie byť sám sebou pre neho znamenalo: „Nájdi, na čo si bol stvorený, a budeš šťastný.“ Takto ma naučil skutočne milovať samého seba tým, že moje šťastie nezakorenil v ničom menšom ako v Bohu.

Nakoniec som sa naučil milovať druhých na príklade jeho neustálej túžby slúžiť. Zvyčajne to začínalo úškrnom a slovami: „O čo ide?“ Či už to bol nočný telefonát od jedného z jeho zástupcov na šerifskom oddelení, od starostlivého rodiča v miestnej katolíckej škole alebo od jeho syna, ktorý príliš dlho čakal na domácu úlohu z matematiky, mal vo zvyku dať zo seba všetko. Každému v každom okamihu.

Sú to tí, ktorí idú pred nami, ktorí nám ukazujú cestu. Keď si tento mesiac spomínam na svojho otca v modlitbe, verím, že svojou účasťou na tomto pláne usporiadanej lásky – Boh, ja, ostatní – a s mocnou Božou milosťou šťastne prešiel z tohto sveta do druhého. Modlím sa, aby tento plán usporiadanej lásky učili všetci otcovia svoje deti. Prikázaním našej lásky prichádza istota dosiahnutia životného cieľa – neba. Ďakujem ti, ocko, že si ma naučil milovať. Nech odpočívaš v pokoji v Otcovej láske.