Toto kázanie si môžete vypočuť tu .
Vnútorné pokánie a Rozličné formy pokánia v kresťanskom živote
Ježiš nás od začiatku svojho učenia pobáda k zanechaniu hriešneho života, teda k obráteniu a pokániu. Nestačí mu však len obrátenie navonok, vonkajšími skutkami, ako výstižne vyjadruje spojenie popol a vrecovina, ale volá po úplnej zmene orientácie nášho srdca. To si ale vyžaduje túžbu a vôľu po skutočnej zmene.
Dokáže sa však človek naozaj zmeniť k lepšiemu? Zanechať staré hriešne ja a nahradiť ho novým a čistým? Ak je človek obzvlášť niekoľko rokov v ťažkom hriechu, môže nadobudnúť pocit, že jeho identita je nezvrátiteľne poviazaná putami hriechu. Možno má pocit, že by bez toho hriechu stratil aj časť svojho vlastného ja, svojej vlastnej identity. Na ceste pokánia však človek postupne zisťuje, že jeho pravá identita je zakorenená v slobode, láske a identite Božieho dieťaťa. Zisťuje, že ho ku šťastiu a naplneniu nevedie hriech, ale postupné spoznávanie tejto Lásky. Len ona dokáže očisťovať našu osobu od falošnej hriešnej identity, ktorá bráni realizácii nášho skutočného Ja. Takéto sebazaprenie a umŕtvovanie, nevyhnutné na ceste pokánia, je aktom skutočnej odvahy, pretože ak sa chystáme v sebe ukrižovať svoju starú hriešnu identitu, máme spočiatku pocit, že prídeme o celý svoj život. Až určitý čas na našej novej ceste nám dá spoznať, že pôst, almužna, modlitba či iné formy pokánia, ktoré vyžadujú vnútorné obrátenie, nám zo života neodoberajú, ale práve naopak, že nám ho obohacujú, posväcujú a napĺňajú zmyslom.
My totiž nie sme stvorení pre hriech, ale pre skutočnú lásku a radosť, ktorú nachádzame práve popri spoznávaní svojej pravej identity v Bohu. A človek postupne zisťuje, že šťastie nedosahuje ziskom a hromadením, ale darovaním sa. Veď sme na obraz Boha a On je najväčším Darcom, ktorý bez prestania dáva všetky svoje dary. A najväčším darom, ktorý nám Boh mohol dať, bol On sám, keď za nás obetoval svoj život na kríži. Aj my môžeme svojim blízkym darovať niečo zo seba, či už svoj čas, energiu, peniaze, obetovať svoje pohodlie pre blaho iného. Ale ak aby sme raz chceli byť schopní obetovať sa celí, tak, ako Kristus na kríži, potrebujeme sa trénovať v každodennom sebazapieraní a obetovaní svojich malých dobier. Preto je prvým a samozrejmým krokom zapierať sa vo svojich nerestiach, pretože tie nám neprinášajú žiaden úžitok. Inšpiráciou, ako napredovať na ceste pokánia vo svojom živote, nám môže byť Katechizmus: „V každodennom živote sa obrátenie uskutočňuje prejavmi zmierenia, starostlivosťou o chudobných, vykonávaním a obranou spravodlivosti a práva, vyznaním pokleskov bratom, bratským napomenutím, revíziou života, spytovaním svedomia, duchovným vedením, prijímaním utrpení a trpezlivosťou v prenasledovaní pre spravodlivosť.“ (KKC 1435).
Takto dokážeme nájsť vnútorný pokoj a odpustenie. Keď nám skutky pokánia začnú dávať hlbší zmysel či dokonca prinášať radosť, budeme mať znamenie, že naše srdce sa otvára pôsobeniu milosti. Treba pritom pamätať na to, že obrátenie nie je jednorázová záležitosť, ale proces, ktorý je dielom Božej milosti spôsobujúcej, že sa naše srdcia vracajú k Nemu. Eucharistia, v ktorej sa nám Boh dáva ako osobný dar, nám môže byť každodennou posilou na tejto ceste.
Nech sú teda tieto slová posilou a povzbudením aj na našej ceste pokánia, obzvlášť teraz v pôstnom období, kedy sa na cestu obrátenia vydávame spoločne v jednote s celou našou Cirkvou.
Tomáš Briška
