O svätom Dominikovi sa vraví, že stále nosil so sebou Pavlove listy a Matúšovo evanjelium. Prečo práve Matúšovo evanjelium? Pretože drvivú väčšinu toho, čo nachádzame u Marka, nájdeme aj u Matúša. Navyše u Marka nenájdeme mnoho vecí, ktoré sa nachádzajú u Matúša ako napríklad: príbehy o Ježišovom detstve (Mt 1-2), Ježišove slová o tzv. Petrovom primáte (Mt 16, 17-20), Ježišove reči, ktoré nám sprostredkovávajú jeho učenie, misijný príkaz a krstnú formulu (Mt 28,18-20). Práve pre tieto rôzne plusy Matúšovho evanjelia si toto evanjelium získalo popularitu a prvenstvo medzi štyrmi evanjeliami, hoci chronologicky nebolo prvé. Tým prvým (najstarším) bolo Markovo evanjelium.
Najväčším rozdielom medzi Markom a Matúšom je práve to, že kým Marek je dynamický a viac sa zameriava na Ježišovu činnosť, Matúš kladie dôraz na Ježišovo učenie. Z Markovho evanjelia sa čitateľ alebo poslucháč dozvie, že Ježiš bol Boží muž, ktorý konal Božie skutky, ale málo sa dozvie o Ježišovom učení. Autor Matúšovho evanjelia akoby chcel tento „nedostatok“ Markovho evanjelia napraviť a do svojho evanjelia teda kladie päť Ježišových rečí, ktoré sa končia zhruba podobnými slovami:
- „Keď Ježiš skončil tieto reči, zástupy žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci“ (Mt 7,28).
- „Keď Ježiš prestal poučovať svojich dvanástich učeníkov, odišiel odtiaľ učiť a kázať po ich mestách“ (Mt 11,1).
- „Keď Ježiš skončil tieto podobenstvá, odišiel odtiaľ“ (Mt 13,53).
- „Keď Ježiš skončil tieto reči, odišiel z Galiley a prešiel do judejského kraja za Jordán. Išli za ním veľké zástupy a on ich tam uzdravoval“ (Mt 19,1).
- „Keď Ježiš skončil všetky tieto reči, povedal svojim učeníkom: „Viete, že o dva dni bude Veľká noc a Syn človeka bude vydaný, aby ho ukrižovali“ (Mt 26,1).
Vo všetkých týchto prípadoch Matúš jasne naznačuje koniec niektorej z Ježišových „kázní“. Zároveň nám tým akoby Matúš chcel naznačiť niečo o štruktúre svojho evanjelia, ktorú vytvára striedanie sa týchto piatich Ježišových rečí s naratívnymi úsekmi. Graficky si môžeme striedanie naratívnych a didaktických (poučných) častí znázorniť nasledovne:
Rozprávanie: Mt 1-4
Reč „na vrchu“: Mt 5-7
Rozprávanie Mt 8-9 (zázraky)
Reč (vzťah medzi učeníkmi a svetom): Mt 10
Rozprávanie Mt 11-12
Reč (podobenstvá o nebeskom kráľovstve): Mt 13
Rozprávanie Mt 14-17
Reč o vzájomných vzťahoch medzi učeníkmi: Mt 18
Rozprávanie: Mt 19-23
Reč (eschatologická reč): Mt 24-25
Rozprávanie (Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie): Mt 26-28
Táto schéma umožňuje postrehnúť celok Matúšovho evanjelia ako harmonické striedanie sa rozprávania a Ježišovho učenia. Pričom prvé a posledné rozprávanie majú svoje zvláštne postavenie. Prvé otvára Ježišov príbeh, druhé – hoci sa zdá, že uzatvára Ježišov príbeh – predsa len je otvorením „novej kapitoly“ : misie Cirkvi, teda otvára sa poslanie učeníkov ísť do celého sveta a ohlasovať evanjelium. Jednotlivé rozprávania sú navzájom od seba oddelené piatimi rečami. Niektorí biblisti postrehli aj iné analógie. Napríklad prvá a posledná reč sú najobsiahlejšie (reč na vrchu a eschatologická reč), kým prostredné tri reči sú omnoho kratšie. V centre stojí reč o nebeskom kráľovstve, akoby tým chcel Matúš naznačiť, že v centre jeho evanjelia stojí tajomstvo nebeského kráľovstva.
Americký biblista Benjamin Wisner Bacon na základe piatich Ježišových rečí vidí v Matúšovom evanjeliu náznak akéhosi Nového Pentateuchu (nových piatich kníh Mojžišových), pričom každá z tejto pätice „kníh“ pozostáva z naratívnej a didaktickej časti. Podľa Bacona Matúš tak chcel predstaviť Ježiša ako nového Mojžiša. Schematicky možno „Matúšov pentateuch“ znázorniť nasledovne:
Preambula: Ježišovo narodenie a detstvo (Mt 1-2)
- kniha: Ohlásenie nebeského kráľovstva
- naratívna časť (Mt 3-4)
- Ježišova reč na vrchu (Mt 5-7)
- kniha: Ohlasovanie nebeského kráľovstva
- naratívna časť: desať zázrakov (Mt 8,1 – 9,35)
- Poúčanie apoštolov (Mt 9,36 – 10,42)
- kniha: Tajomstvo nebeského kráľovstva
- naratívna časť (Mt 11-12)
- Ježišove podobenstvá (Mt 13)
- kniha: Cirkev, prvotiny nebeského kráľovstva
- naratívna časť (Mt 14,1 – 17,21)
- reč: Spoločenské ponaučenia (Mt 17,22 – 18,35)
- kniha: Blízko je čas ustanovenia nebeského kráľovstva
- naratívna časť: Ježiš v Júdsku (Mt 19-22)
- Eschatologická reč (Mt 23-25)
Epilóg: Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvtsanie (Mt 26-28)
Toto Baconovo členenie v podstate sleduje aj katolícky preklad Matúšovho evanjelia, či už v tlačenej alebo elektronickej verzii. Baconov postreh si získal široký ohlas, kým niektorí s Baconom súhlasili, iní namietali: predovšetkým preto, že analógia medzi jednotlivými Mojžišovými knihami a Ježišovými rečami nie je zrejmá.
Pravda bude niekde uprostred. Baconova téza má niečo do seba, i keď nie v absolútnej platnosti. Pričom analógiu medzi Ježišom a Mojžišom nemožno úplne poprieť. A hoci Ježišove reči nekorešpondujú úplne s piatimi Mojžišovými knihami (Gn, Ex, Lv, Nm, Dt), predsa len jestvujú určité podobnosti:
Pentateuch pozostáva zo striedavých sekvencií (rozprávanie – poučenie), kedy sa strieda Boží zákon s naratívnymi pasážami. Zdá sa, že toto striedanie „nudných“ pasáži, ktoré obsahujú Boží zákon, a živých, ba niekedy až dobrodružných pasáží, je účelné. Ich vzájomné striedanie má oživiť text, aby sprostredkovaný Boží zákon nebol až „príliš nudný“. Zdá sa, že autor Matúšovho evanjelia sa inšpiroval Mojžišovými knihami a utvoril striedavý celok, v ktorom sa striedajú naratívne texty s Ježišovými kázňami.
Aj po tematickej stránke si môžeme všimnúť zopár analógií medzi Pentateuchom a Matúšom, ktorý začína svoje evanjelium Ježišovým rodokmeňom (Mt 1,1-17), ktorý má svoje obdoby v rodokmeňoch v knihe Genezis. Ďalšou analógiou môže byť Ježišovo a Mojžišovo narodenie – obaja sú ohrozovaní: Mojžiš faraónom a Ježiš Herodesom. Inou analógiou je zostúpenie patriarchu Jakuba a jeho synov do Egypta a Exodus. Ježiš, Mária a Jozef zostúpili do Egypta a vrátili sa odtiaľ – ako to Matúš zdôrazní – až po „Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna“ (Mt 2,15).
Ježišov krst v Jordáne a prechod cez Červené more môže byť ďalšou analógiou. Izrael sa túlal štyridsať rokov po púšti, kde bol vystavený skúškam, Ježiš bol skúšaný štyridsať dní na púšti. Samozrejme, že popri týchto podobnostiach sú aj veľké rozdiely: kým Izrael skúškam podľahol a reptal voči Bohu, Ježiš v skúškach obstál, keď hľadal a plnil predovšetkým Božiu vôľu. Tak Ježiš vychádza z týchto skúšok ako pravý Izrael.
Ježišove počiatočné úspechy pri šírení evanjelia (Mt 4,12-25) majú svoju obdobu s počiatočným úspešným dobývaním v knihe Numeri. Ježišova reč na vrchu môže byť prirovnaná ku knihe Deuteronómium, v ktorej Mojžiš podáva súhrn Božieho zákona, podobne ako reč na vrchu predstavuje akýsi súhrn Ježišovho učenia.
Hlavný motív Pentateuchu by sme mohli zhrnúť do prechodu z egyptského otroctva k slobode Božích detí. Tento motív platí aj pre Ježiša v Matúšovom evanjeliu: On vyslobodí svoj ľud z otroctva hriechu (por. Mt 1,21) a vovedie ho do slobode Božích detí, ktorí žijú novým životom – v dokonalej harmónii s Božou vôľou. Miesto vstupu do zasnúbenej zeme je tu vstup do nebeského kráľovstva, do ktorého vstup sa otvára nielen pre dvanásť kmeňov Izraela, ale pre všetky národy, ako to zaznieva v závere Matúšovho evanjelia.
Švajčiarsky biblista Paul Gaechter, ktorý pôsobil v tyrolskom Innsbrucku, vidí v spojení piatich rečí spolu s úvodom a vyvrcholením symbolickú sedmičku a koncentrickú štruktúru, v ktorej centre stojí Ježišova reč v podobenstvách (Časť IV) o tajomstve nebeského kráľovstva:
A: Časť I (Mt 1-4) — žiadna Ježišova „reč“
B: Časť II (Mt 5, 1 – 9, 34) — Ježišova reč k zástupu (Mt 5-7)
C: Časť III (Mt 9, 35 – 12, 50) — Ježišova reč k učeníkom (Mt 10)
D: Časť IV (Mt 13, 1 – 16, 20) — Reč v podobenstvách (Mt 13)
C‘: Časť V (Mt 16, 13 – 20, 16) — Ježišova reč k učeníkom (Mt 18)
B‘: Časť VI (Mt 20, 17 – 25, 46) — Ježišova reč k zástupu (Mt 24-25)
A‘: Časť VII (Mt 26-28) — žiadna Ježišova „reč“
Našu púť štruktúrou Matúšovho evanjelia zakončíme postrehom talianskeho biblistu Gastona Boscola, ktorý prirovnáva Matúšovo evanjelium k priečeliu antického chrámu, ktorého priečelie pozostáva zo základne, stĺpov, architrávu (trámu, ktorý leží vodorovne na stĺpoch a prenáša tak tlak bremena na hlavice stĺpov a do základov) a tympanonu (trojuholníkový štít priečelia antických chrámov). Boscolo teda prirovnáva rozprávanie o Ježišovom detstve k základni, na ktorej stojí celé evanjelium. Päť Ježišových rečí k stĺpom, ktoré nesú váhu stavby a vytvárajú aj určitý estetický dojem. Rozprávania medzi jednotlivými rečami vytvárajú „voľný“ priestor, ktorým možno vstupovať do tajomstva Ježiša Krista. Architráv tvorí pašiové rozprávanie o Ježišovom umučení a smrti. Tympanonom je zvesť o Ježišovom zmŕtvychvstaní.
Toto názorné prirovnanie nám môže priblížiť, že Matúšovo evanjelium nie je len nejaký nesúvislý sled informácií o Ježišovi, ale že má svoju štruktúru a svoju estetiku, ktorá je plodom dlhoročného meditovania a ohlasovania tajomstva Ježiša Krista.
Tento stručný náčrt Matúšovho evanjelia, s ktorým sa v liturgii slova počas tohoročných nedieľ budeme stretávať pomerne často, by nebol úplný, keby sme vynechali jeden dôležitý fakt, ktorý spája začiatok a koniec evanjelia a ktorý možno nazvať Matúšovým posolstvom svojim čitateľom.
Takmer na začiatku evanjelia anjel pripomína proroka Izaiáša: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami“ (Mt 1,23). Na konci evanjelia zmŕtvychvstalý Ježiš pred svojím nanebovstúpením vraví dôležité slová: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). V oboch prípadoch je spoločným menovateľom Božia prítomnosť medzi nami: Boh s nami. Obe tieto úryvky tvoria inklúziu (rámec), do ktorého je vsadené celé evanjelium.
Matúšovo evanjelium pravdepodobne svoju dnešnú podobu nadobudlo po zničení jeruzalemského chrámu Rimanmi v roku 70. Jeruzalemský chrám bol pre Židov miestom jedinečnej Božej prítomnosti. Po jeho zničení si starovekí Židia a mnohí kresťania zo židovstva kládli otázku: Kde prebýva Božia prítomnosť teraz po zničení jeruzalemského chrámu? Matúšovo evanjelium dáva odpoveď: V Ježišovi. On je „Boh s nami“ a v Cirkvi: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 19,20).
Život prináša neraz aj ťažké chvíle, kedy budúcnosť je nejasná, zahmlená starosťami a obavami, ale stále je tu Boh s nami a bude aj v budúcnosti: Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta…
