Na veľkonočnú nedeľu sa strach a beznádej Ježišových učeníkov začali meniť na radosť a vieru plnú života. Učeníci totiž videli zmŕtvychvstalého Krista. O päťdesiat dní neskôr, na Turíce, sa Cirkev z „hornej siene“, kde sa učeníci zdržiavali a spoločne modlili, začala presúvať do siene celého sveta. Uzavretosť hornej siene sa začala meniť na otvorenosť pre všetky národy. Na učeníkov totiž zostúpil Duch Svätý. On je tým ohnivým impulzom, ktorý pobádal apoštolov ku kázaniu, ohlasovaniu Krista, on je tým impulzom lásky, ktorý hýbe človekom a rúca ľuďmi vytvorené múry rozdelenia.

Tretej Božskej osobe, na ktorú sa pri dnešnej slávnosti zameriava liturgia, Sväté písmo priradilo či naznačilo mnoho mien. Už staroveká teologická tradícia vychádzajúca z Božieho slova, počnúc svätým Augustínom a pokračujúc svätým Tomášom Akvinským, sa sústredila najmä na tri mená: Duch Svätý, Láska a Dar. Tieto mená nám tak pomáhajú viac spoznať toho, kto sa za nimi „ukrýva“.

Meno „Duch Svätý“, ktoré sa tak často vyskytuje v Písme, poukazuje na spoločenstvo osôb, keďže Duch Svätý je Duchom nielen Otca ale aj Syna. Kde je totiž Duch Svätý, tam je spoločenstvo, sväté spoločenstvo jednoty. Navyše, meno „Duch“ v latinčine (Spiritus) či gréčtine (pneuma) označuje aj vietor, ktorý prúdi, hýbe sa. Tak aj Duch Svätý, podobne ako vietor, hýbe tými, ktorí ho prijali, dodáva im rozličné impulzy. Kde je Duch Svätý, tam je pohyb, tam je život.

Meno „Láska“ je osobným menom tretej Božskej osoby, lebo ona je vzájomnou láskou Otca i Syna, ona vychádza z Otca i Syna. Dokonca môžeme povedať, že Otec a Syn sa milujú navzájom a milujú aj nás skrze jedinú Lásku, ktorou je Duch Svätý. Najmä tretia Božská osoba sa označuje menom Láska, lebo tak ako láska je akousi hnacou a neúnavnou silou toho, kto miluje, k tomu, koho miluje, tak Duch Svätý je zdrojom akéhosi neúnavného impulzu, hnacej sily človeka k tomu, kto je jeho skutočným cieľom, k Bohu. Kde je Duch Svätý, tam je skutočná láska, ktorá nás pobáda k Bohu, k nášmu definitívnemu domovu.

A napokon, meno „Dar“ označuje tretiu Božskú osobu nakoľko poukazuje na to, že Duch Svätý je Darom Otca i Syna. A tento Dar je daný aj nám, ľuďom, stvoreniam schopným poznávať a milovať Boha. A skrze Ducha Svätého môže človek obdržať množstvo rozličných darov, služieb, účinkov, ktoré človeka posväcujú, privádzajú bližšie k Bohu – Dar je doprevádzaný darmi. Kde je Duch Svätý, tam sa zjavuje štedrosť Boha, tam sa ukazuje, že človek vo vzťahu s Bohom je vždy tým obdarovaným.

Dnešná slávnosť Zoslania Ducha Svätého by nám mala pripomenúť aj sviatosť birmovania, ktorú väčšina z nás už prijala. Je to sviatosť kresťanskej dospelosti či dokonalosti, pri ktorej disponovaný človek prijíma plnosť Ducha Svätého. Tento Dar a jeho dary sú nám dané, aby sme vyznávali svoju vieru aj verejne. Tomáš Akvinský nám pripomína, že tými hlavnými nepriateľmi, ktorí nám bránia vyznávať našu vieru, sú strach a hanba. Nie iní ľudia, ale náš strach a hanba! Pri sviatosti birmovania sme boli označení znakom Ducha Svätého, aby sme vyrástli zo strachu a hanby vyznávať svoju vieru, a aby sme podrástli v láske k Bohu a ľuďom okolo nás.

Duch Svätý, Láska a Dar, tri mená pre tretiu Božskú osobu. Prosme nielen dnes, ale každý deň svojho života, o Ducha Svätého pre nás a pre celú Cirkev. Otvorenosť pre Ducha Svätého je totiž zapísaním sa do školy budovania spoločenstva a rúcania ľuďmi vytvorených múrov rozdelenia, do školy lásky a vzájomného sa darovania. Vyrásť zo strachu a hanby vyznávať Krista a podrásť v láske k Bohu a ľuďom. To je škola Ducha Svätého. Všetci pokrstení a najmä všetci pobirmovaní sa do tejto školy zapísali. Otázkou ale je, či sme náhodou po nejakom čase nezačali chodiť poza túto školu…

fr. Alan Ján Dely OP