Téma slávenia: Základným východiskom nášho ohlasovania by mala byť skúsenosť, že Boh sa zjavuje ako Emanuel – Boh s nami; v dobrom i zlom.

Biblický text: Mt 1-2 | Text na reflexiu: Proroctvá, sny a žiarivá hviezda (Mt 1-2)

Proroctvá, sny a žiarivá hviezda (Mt 1-2)

Hoci sa život a zbožnosť prvých kresťanov sústreďovali na vykupiteľské dielo Ježiša Krista, teda na jeho smrť a zmŕtvychvstanie, ich zvedavosti neunikla ani otázka ohľadom Ježišovho pôvodu. Matúš, Lukáš a Ján na začiatku svojich evanjelií dávajú odpoveď na otázku ohľadom Ježišovho skutočného pôvodu. Všetci traja sa zhodnú v jednom: na Ježišovom božskom pôvode, ale každý to vyjadruje svojským spôsobom: kým Ján ospevuje Ježišov božský pôvod pred stvorením sveta v majestátnom hymne, Matúš a Lukáš rozprávajú zopár príbehov, ktoré súvisia s Ježišovým narodením.

V Matúšových príbehoch z Ježišovho detstva dôležitú úlohu zohrávajú sny, naplnenie dávnych proroctiev a trochu „astrológie“. Zároveň tieto príbehy odpovedajú na otázky ohľadom Ježišovej identity a pôvodu:

  • Kto je Ježiš? (Mt 1, 1-17),
  • Ako a prečo prišiel na svet? (Mt 1, 18-25),
  • Kde a kedy sa narodil? (Mt 2, 1-12),
  • Prečo ho volajú Nazatetským? (Mt 2, 13-23).

Na prvú otázku Matúš odpovedá Ježišovým rodokmeňom, v ktorom zdôrazňuje, že Ježiš je Kristus (Mesiáš) a že je právoplatný Abrahámov a Dávidov potomok, na ktorom sa naplnili prísľuby, ktoré dal Boh Abrahámovi a Dávidovi.

Tým sa však odpoveď na otázku „Kto je Ježiš?“ úplne nevyčerpala. Zatiaľ to bolo skôr o Ježišovom ľudskom pôvode, hoci jeho božský pôvod Matúš už naznačil, keď zámerne nevraví, že Jozef mal syna Ježiša, ale že Jozef bol „manžel Márie, z ktorej sa narodil Ježiš nazývaný Kristus“ (1, 16). V pôvodnom (gréckom) texte Matúš používa takzvané „božské pasívum“ (passivum divinum), ktoré je v Biblii pomerne častý zjav, ktorý vyjadruje, že pôvodcom udalosti je sám Boh. Matúš teda zámerne nehovorí, že Jozef ma syna Ježiša, lebo to povedať nemôže, nakoľko jeho pravým otcom bol BOH! A práve preto používa v závere Ježišovho rodokmeňa božské pasívum. To, čo bolo v Mt 1, 16 naznačené božským pasívom, je výslovne vyjadrené v „prvom“ Jozefovom sne: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (1, 20-21).

Tento Jozefov sen je dôležitý nielen pre Jozefa, ale aj pre čitateľa, ktorý sa tak dozvedá, že Jozef nie je Ježišovým prirodzeným otcom, ale že Ježiš sa počal božským zásahom – pôsobením Ducha Svätého. Jozefovi je zároveň vo sne zjavené meno dieťaťa: Ježiš, čo znamená „Boh spasí“ alebo „Boh zachráni“, ale možno ho aj preložiť „Boh vyslobodí“ a Ježiš vskutku „vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (1, 21). Pánov anjel tak prostredníctvom Ježišovho mena zjavuje aj Ježišovo poslanie: vyslobodiť ľudstvo z moci hriechu.

Matúš, ani Lukáš nám nezanechali ani jediné Jozefovo slovo. Jozef je v evanjeliách skôr muž činu: Jozef „urobil, ako mu prikázal Pánov anjel“ (Mt 1, 24). Jozef vo svojom sne spoznal, čo je správne, a bez akéhokoľvek slova urobil potom to, čo bolo správne a potrebné.

Matúš do Jozefovho sna skočí svojím komentárom: „To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami“ (1, 22-23). Matúš odkazuje na Izaiášovo proroctvo (Iz 7, 14), ktoré sa naplnilo dvojakým spôsobom: panenským počatím a tým, že v Ježišovi Boh telesne prebýva medzi nami. Opäť sa tak teda dozvedáme niečo o Ježišovej identite, že je Emanuel – Boh s nami. A dozvedáme sa aj o tom, akým spôsobom je Ježiš tým, kým je: pretože v ňom Božia prítomnosť prebývala jedinečným spôsobom.

Matúšova vysvetľujúca poznámka, že Emanuel znamená Boh s nami, má svoju ozvenu v závere evanjelia: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (28, 20); a tak táto zvesť, že Ježiš je Boh s nami, rámcuje celé Matúšovo evanjelium.

Matúš odpovedá svojim čitateľom aj na otázku, kde sa Ježiš narodil a kedy? Na otázku „kde?“ poznáme presnú odpoveď: V Betleheme. Ale odpoveď na otázku „kedy?“ je trochu zložitejšia: za vlády kráľa Herodesa, keď sa na oblohe objavil zvláštny úkaz: hviezda, ktorá priviedla do Jeruzalema mudrcov od východu. Matúš nehovorí o ich počte. Že boli traja, sa usudzuje podľa darov, ktoré priniesli: „zlato, kadidlo a myrhu“ (2, 11). Starovekí cirkevní otcovia však v týchto troch daroch videli skôr odkaz na Ježišovu identitu kráľa, proroka a kňaza. Myrha má naznačovať aj jeho vykupiteľskú smrť.

Hviezda, ktorá viedla mudrcov, nie je len prírodný úkaz, ale má aj teologický význam. Matúš tu pravdepodobne odkazuje na štvrté Balámovo požehnanie: „Hviezda vychádza z Jakuba, žezlo sa zdvíha z Izraela“ (Nm 24, 17). Štvrtá kniha Mojžišova (Numeri) rozpráva o tom, ako sa moabský kráľ Balak obával Izraelitov, a preto si zavolal veštca Baláma, aby Izraelitom zlorečil, ale Balám nebol schopný Izraelitom zlorečiť. Miesto toho ich štyrikrát požehnáva. Posledné Balámovo požehnanie, ktoré obsahuje odkaz na hviezdu, možno chápať ako mesiášske proroctvo, ktoré sa naplnilo pri Ježišovom narodení.

Mudrcov hviezda priviedla k Herodesovi do Jeruzalema, ktorého zaskočili svojou otázkou „Kde je ten novonarodený židovský kráľ?“ (2, 2). Z Ježišovho rodokmeňa vieme, že Ježiš je potomok kráľa Dávida. Na rozdiel od Ježiša Herodes nebol Dávidovým potomkom. Hoci Herodes bol Abrahámov potomok, nebol pôvodom Žid. Jeho predkovia boli Idumejci (Edomčania), potomkovia Ezaua, ktorý bol bratom Jakuba, z ktorého pochádzali Židia. Herodesov otec Antipater konvertoval na judaizmus, a tak sa Herodes narodil do „židovskej viery“ a bol vychovávaný ako žid. Za kráľa ho nedosadil Boh ani Židia, ale Rimania. Mnohí Židia Herodesa pre jeho nežidovský pôvod nikdy neprijali za svojho právoplatného kráľa. Aj to, že Herodes nechal zrenovovať Jeruzalemský chrám bolo skôr vecou politickej vypočítavosti než jeho náboženského presvedčenia – chcel si tak nakloniť a získať na svoju stranu zbožných Židov.

Ak si uvedomíme toto historické pozadie, ľahko pochopíme, prečo sa Herodes tak rozrušil, keď počul o novonarodenom kráľovi. V Mt 2 vlastne stoja v kontraste dvaja králi: Herodes, ktorý nemal na židovský trón nárok a ktorého nežidovský pôvod bol Židom dobre známy, a tajomný Dávidov potomok, ktorého životný príbeh Matúš práve započal rozprávať.

Herodes mal dôvod obávať sa zvesti o „novonarodenom židovskom kráľovi“. Dobre vedel, že ho väčšina Židov trpí len ako nutné zlo so zaťatými zubami. Herodes dobre šípil, že ten, koho hľadajú, môže byť Mesiášom, ktorý ho mohol pripraviť o trón, a preto sa ho musel zbaviť: „zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš“ (2, 4). Túto situáciu Matúš využije, aby opäť zdôraznil, že Ježiš je naplnením starozákonných proroctiev: Tentokrát je to prorok Micheáš (Mich 5, 1).

Príbeh o návšteve mudrcov stavia do kontrastu nielen dvoch kráľov (Herodesa a Ježiša), ale kontrastuje aj dve protikladné reakcie na Ježiša: Herodes aj mudrci hľadajú Ježiša. Mudrci, aby sa mu poklonili a vzdali mu úctu, kým Herodes, aby sa zbavil protivníka… Pohanskí mudrci od východu sú omnoho zbožnejší než veľkňazi a zákonníci.

Ani v príbehu o „troch kráľoch“ nechýba sen, ktorý sa prisnil mudrcom: „keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny“ (2, 12).

Ďalší sen sa prisnil opäť Jozefovi, v ktorom mu Pánov anjel povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil“ (2, 13). Jozef opäť urobí to, čo mu bolo vo sne zjavené. Svätá rodina zakúsila údel utečencov v Egypte. Aj túto situáciu Matúš využije na to, aby poukázal, že sa tým len opäť naplnilo slovo Písma. Tentokrát Matúš odkazuje na proroka Ozeáša (11, 1), ktorý aplikuje tieto slová na odchod Božieho ľudu z Egypta. Ježiš sa tak stáva v tomto prípade novým Izraelom.  Prostredníctvom tohto výroku Matúš naznačuje, že Ježiš nie je Božím synov len v prenesenom význame, ako tomu bolo v prípade starozákonného Izraela pri vyvedení z egyptského otroctva, ale Ježiš je skutočne Božím Synom.

Krátko po úteku svätej rodiny sa v Betleheme odohrali krvavé jatky. Aj táto smutná udalosť je  naplnením ďalšieho proroctva (Jer 31, 10). Niektorí pochybujú o tejto udalosti, nakoľko sa nám okrem Matúšovej zmienky o vraždení neviniatok nezachoval žiaden historický doklad. Prečo? Pravdepodobne preto, že Betlehem bol príliš malý a nevýznamný, aj počet novorodencov v ňom a jeho okolí nemohol byť veľký; ale táto udalosť dokonale zapadá do Herodesovej charakteristiky, akú nám o ňom zanechali dobové dokumenty, ktoré vykresľujú Herodesa ako krutého človeka, ktorý prelial veľa krvi. Prelial aj krv vlastných synov; ako-inak než z obavy, aby ho nepripravili o trón…

Po Herodesovej smrti sa Jozefovi prisnil ďalší sen, v ktorom sa dozvedel: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny. Tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli.“ No tento sen však nebol posledný. Posledný z tejto série piatich snov predchádza príchodu do Nazareta, kde sa naplní ďalšie proroctvo: „Varovaný vo sne, odobral sa do galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret, aby sa splnilo, čo predpovedali proroci: „Budú ho volať Nazaretský.“

Nie je celkom jasné, na ktoré proroctvo Matúš naráža. Čo má Matúš na mysli, komplikuje aj fakt, že nik z prorokov nespomína Nazaret vo svojom proroctve. Skôr sú teda v hre slovné hračky s menom Nazaret v hebrejskom texte Starého zákona. Matúšovi a jeho poslucháčom, ktorí boli znalí hebrejčiny, meno Nazaret mohlo evokovať predovšetkým dve veci: nazireát a výhonok. V hebrejčine i aramajčine ma Nazaret ten istý koreň slova ako výhonok. S výhonkom sa spájajú tiež dôležité starozákonné mesiášske proroctvá. Najznámejšie je: „Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne“ (Iz 11, 1).

Druhou interpretáciou a slovnou hrou s Nazaretom je nazireát, čo bolo bezvýhradné zasvätenie sa Bohu. Najznámejším nazirejcom v Starom zákone bol Samson, ktorý bol zasvätený Bohu a Pánov anjel zvestoval jeho matke, že vyslobodí Izrael z ruky Filištíncov (Sdc 13, 5.7). Ježiš, podobne ako Samson, taktiež vyslobodí svoj ľud za cenu vlastného života…

Obe interpretácie – výhonok i nazireát – dávajú zmysel a vôbec sa navzájom nevylučujú. Aj Matúšove slová „usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret, aby sa splnilo, čo predpovedali proroci“, naznačujú, že Matúš mal v súvislosti s Nazaretom na mysli viac než len jeden starozákonný text. Konieckoncov, Ježiš je naplnením všetkých starozákonných proroctiev…

Mt 1-2 odpovedá aj na otázku „odkiaľ?“ a „kam?“ Ježiš prichádza z Betlehema – mesta kráľov, prechádza si egyptským vyhnanstvom a prichádza do Galiley pohanov (4, 15), ktorá je predzvesťou misie cirkvi „k všetkým národom“ (28, 19). Mt 1-2 teda nie je len ohliadnutím dozadu, že na Ježišovi sa naplnilo všetko to, čo bolo kedysi (pred-)povedané, ale je predovšetkým víziou do budúcnosti pre všetky národy: „on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (1, 21) a on je zároveň aj „Boh s nami“ (1, 23) v dobrom i zlom – až do skončenia sveta (28, 20).

Nielen Mt 1-2, ale celý Ježišov príbeh, je predovšetkým o Božom sne, ktorý Boh „sníval“ od stvorenia sveta, aby vyslobodil svoj ľud z hriechov. A hoci sa tento Boží sen na Veľký piatok môže zdať byť „nočnou morou“, nie je. Veľkonočné ráno je východom „žiarivej rannej hviezdy“ (Zjv 22, 16), ktorá nikdy nezapadá a ktorá vzišla z Jakuba (Nm 24, 17) pre všetky národy. Veľkonočné ráno je okamihom, kedy sa tento Boží sen stal skutočnosťou…

 

Modlitba: Všemohúci Bože, ty si svetlom hviezdy zjavil svojho Syna národom; aj my sme ťa už poznali svetlom viery a prosíme, priveď nás láskavo k sebe, aby sme vo večnej blaženosti mohli hľadieť na tvoju velebu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.