V dnešnom zamyslení sa stretávame s Kristom, ktorý je veľmi slabý. Stretávame sa s jeho čistou ľudskosťou, ktorá je zmietaná nie obyčajným strachom, ale úzkosťou, ktorá prerastá do hrôzy tak veľkej, že vysloví: „Moja duša je smutná až na smrť.“
Ježiš v tomto okamihu nie je sám. Má pri sebe svojich troch najbližších – Petra, Jakuba a Jána, ktorí však nedokážu túto úzkosť niesť s ním, ale – tiež vo svojej ľudskosti – zaspávajú. Čo nám chce Ježiš povedať týmto tajomstvom, v ktorom svoju krehkú ľudskosť odhaľuje pred tými apoštolmi, ktorým predtým odhalil svoju božskosť na vrchu Tábor?
Možno nás chce uistiť, že v našich zápasoch, kde nám úzkosť a hrôza bránia dôverovať Otcovi je s nami ten, ktorý túto krehkosť prežil do takej miery, že mu z tváre stekal pot a krv. Ježiš nás chce dnes uistiť, že s nami nechce zdieľať len príjemné a „božským“ naplnené momenty nášho života. Chce celú našu krehkú ľudskosť zahaliť svojou láskou a pokojom. Ježiš pri nás nespí tak, ako apoštoli pri ňom. V našich Getsemanských záhradách bdie s nami a dodáva nám silu odovzdať sa Otcovi zvolaním: „Nie ako chcem ja, ale ty!“ Ponúka nám silu víťazstva, ktoré nám vydobyl. „Na neho dopadol trest, čo nám vracia pokoj, jeho rany nás uzdravili.“ (Iz 53,5)
Helena Gallusová
