Drahí laickí dominikáni,

už od počiatkov našej rehole všetci dominikáni, bratia, mníšky, sestry i laici vzývajú v antifóne Salve Regina Matku milosrdenstva ako svoju ochrankyňu a spolupútničku na ceste za Kristom.

V týchto dňoch začne po našich bratstvách putovať ikona Panny Márie „Múdrosť Kazateľov”. Mária, Matka Vteleného Slova, tak ako sa po zvestovaní vybrala do júdejského mesta, aby navštívila svoju príbuznú Alžbetu, prichádza aj k nám, aby nám ukázala Toho, ktorý je život a ktorého máme ohlasovať v dnešnom svete. Mária je vzorom pre nás kazateľov, pretože prijala Slovo, žila s ním, prežívala jeho blízkosť a dala ho svetu. Počas týchto dní, keď ikona bude vo Vašich bratstvách, pozývame Vás do blízkosti tej, ktorá nám dáva svojho Syna, aby sme z jej rúk prijali, plod jej života a dávali ho ďalej, všade tam, kde žijeme.

Ikona „Múdrosť kazateľov” predstavuje Máriu, ako drží v rukách svojho Syna, Vtelené Slovo, ktoré sa stalo, pre nás a pre našu spásu, človekom. Mária podáva svojho Syna s túžbou, aby sme ho prijali do svojho života. Je matkou Vteleného Slova a dáva svojho Syna svetu. Je našou učiteľkou a múdrosťou, pretože nás učí Božie Slovo prijímať, prežívať a hlásať. Je matkou milosrdenstva, ktorá nám ukazuje svojho Syna, aby sme v kontemplácii jeho tváre obnovili svoje životy.

Generálna kapitula bratov Kazateľov, ktorá sa konala v Providence v roku 2001, sa zaoberala dvoma výzvami našej rehole: kázaním evanjelia v globalizovanom svete a obnovou kontemplatívneho rozmeru nášho života. Aj my, laickí dominikáni na Slovensku, sa chceme spolu zamýšľať nad úlohami a výzvami, ktoré si dnes uvedomuje naša rehoľa. Preto Vás pozývame spoločne objavovať svoje povolanie laických dominikánov, na miestach, kde žijete. Uvedomujeme si, že naše kázanie bude účinné, ak bude vyvierať z kontemplácie. Ako kresťania i dominikáni, žijúci v tomto svete, ktorí chcú prinášať Krista, chceme počuť volanie ľudí okolo nás(1), aby sme im priniesli slovo nádeje.

…. a Ježiša, plod svojho života nám ukáž.

Pohľad na ikonu Panny Márie „Múdrosť kazateľov” nám pripomína jeden moment, ktorý je vlastný nám dominikánov. Každý deň pri speve antifóny Salve Regina prosíme Máriu, aby nám ukázala Ježiša, plod svojho života(2). Mária nám ukazuje svojho Syna, v ktorom nachádzame ideál svojho života a ktorého chceme celým svojím životom ohlasovať. Svätý otec Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Novo Millennio ineunte nám v našom každodennom živote odporúča, aby sme svoj pohľad viac ako predtým zamerali na Pánovu tvár.(3)

„Kontemplácia Krista má v Márii neprekonateľný vzor. Synova tvár patrí jedinečným spôsobom Márii. V jej lone bol predsa utvorený a od nej dostal ľudskú podobu, ktorá poukazuje na ešte väčšiu duchovnú blízkosť. Ešte nikdy sa nikto nevenoval kontemplácii Kristovej tváre tak verne ako Mária. Oči jej srdca sa obrátili na Ježiša už pri zvestovaní, keď ho počala mocou Ducha Svätého. V nasledujúcich mesiacoch začala cítiť jeho prítomnosť a vnímať jeho podobu. Keď ho nakoniec porodila v Betleheme, jej oči sa mohli nežne zahľadieť na tvár jej Syna, keď ho zavinula do plienok a uložila do jasieľ (Lk 2, 7).“(4)

Mária nás učí vidieť a objaviť Kristovu tvár uprostred nášho každodenného života. V dominikánskom požehnaní z 13. storočia si bratia vyprosovali, aby im Boh dal oči, ktorými by videli, uši, ktorými by počuli, a ústa, ktorými by ohlasovali slovo spásy. Je potrebné mať otvorené oči, aby sme videli prítomnosť Boha uprostred tohto sveta; a to je darom kontemplatívnej modlitby.

„Slovo sa stalo telom a prebýva medzi nami, v našich najmenších bratoch a sestrách, v našich rodinách, na miestach, kde pracujeme, v našich priateľoch, ale aj v našich nepriateľoch, v čase veľkej radosti a v čase opustenosti. Slovo je tu, ak chceme, ale otvorme oči, aby sme Ho videli. Erik Borgman, dánsky laický dominikán napísal: „Dominikáni sú presvedčení, že svet, v ktorom žijú, búrlivý a uponáhľaný, plný bezprávia a násilia, je tiež miestom, kde Svätý prichádza svietiť. Je miestom, kde stretávame, počúvame, t.j. kontemplujeme Boha.”(5)

Sv. Katarína Sienská, ktorá bola dominikánskou laičkou a žila vo svete, je pre nás vzorom kontemplatívneho života. Zdrojom jej videnia blížneho a príčinou jej hlbokého uznania individuality osoby, je jej kontemplatívna skúsenosť. Sv. Katarína v kontemplácii spoznáva nielen Boha, ale aj človeka. „Otvor oči svojho intelektu a upri ich na mňa. Uvidíš dôstojnosť a krásu mojich tvorov, ktorí sú obdarení rozumom. A v kráse, ktorú som dal duši tým, že som ju stvoril na svoj obraz a podobu, uvažuj o tých, ktorí sa odeli do svadobného šatu lásky.”(6) Vidieť Krista prítomného v biednych a slabých, je spôsob vnímania a kontemplovania Boha. Toto robí súcit kontemplatívnym, ako spôsob vnímania Boha. V dominikánskom zmysle sa tak súcit javí ako určitý spôsob kontemplácie. (7) Vidieť človeka a pritom zahliadnuť tvár Krista.

Kontemplácia očisťuje náš pohľad. Cez kontempláciu človek dokáže vnímať veci okolo seba pohľadom Boha. Dominikánsky mystik Ján Tauler v jednej svojej kázni hovorí o kontemplácii toto: „Podobne ako ja teraz môžem jedným pohľadom pohliadnuť na vás všetkých, ktorí tu sedíte predo mnou, tak aj kontemplatívni ľudia dokážu jediným pohľadom objať všetko. Potom sa do tejto priepasti a vyhne lásky zahľadia a spočinú tam. A tak sa horiaci plameň lásky znáša ako rosa na všetkých, ktorí vo svätej Cirkvi akokoľvek trpia a potom sa opäť navracajú do božskej priepasti a sladko spočívajú v mlčanlivej temnote.“(8)

Dominikánska kontemplácia v sebe nesie pohľad na Boha a zároveň na človeka a svet. Kázanie vyvierajúce z kontemplácie je živené dvojitým pohľadom. „Aby sme mohli kázať, musíme si zvyknúť na dvojakú kontempláciu: kontempláciu ulice, ktorá nám dáva stále aktuálny pohľad na Krista, ktorému prišlo ľúto zástupov a kontempláciu Ježiša Krista v tajomstve jeho lásky.”(9) V kontemplácii to však neznamená prechádzať od jedného pohľadu k druhému, ale urobiť z tejto dvojitej kontemplácie „jeden a ten istý pohľad(10)”.

Prijať, žiť a hlásať

Mária „Múdrosť kazateľov” je pre nás vzorom, pretože nás učí prijať, prežívať a hlásať Božie Slovo. Pozýva nás do svojej školy, aby nás pretvárala na kazateľov jej Syna. Poslanie naše rehole vyjadrené sv. Tomášom Akvinským v hesle „contemplari et contemplata allis tradere” (kontemplovať a plody kontemplácie odovzdávať ďalej) je cestou, na ktorú máme pozvanie vykročiť.

Prijať Slovo

Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: “Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1,28-31).

V tajomstve zvestovania nás Mária učí prijímať Božie Slovo. Pre nás dominikánov, je to výzva obnoviť kontemplatívny rozmer nášho života v našich bratstvách. V štúdiu a modlitbe sa otvoriť Božiemu Slovu, aby nás mohlo premeniť.

Pozorné načúvanie Božiemu Slovu nesie v sebe moment plodnosti. Známa freska blahoslaveného Fra Angelika znázorňuje Máriu s knihou v lone, v pozornom načúvaní. Plodom tejto pozornosti je, že v sebe nosí dieťa, Slovo, ktoré sa stalo telom. Načúvanie v nej uvoľňuje tvorivosť, jej ženskú plodnosť. Podobne i v nás má štúdium, pozornosť Božiemu slovu, uvoľniť zdroje plodnosti, aby sme prinášali Krista svetu. Cieľom štúdia nie je odovzdávať informácie, ale znova privádzať Krista na svet. Kvalita nášho štúdia sa nepozná podľa toho, koľko poznatkov získame, ale podľa toho, či sme sa stali plodnými.(11) Je treba poukázať ešte na jeden špecifický aspekt kazateľskej spirituality, ktorým je dominikánska spiritualita: obraz „tehotenstva s Božím slovom”. Poslucháči a predovšetkým kazatelia Slova musia byť najprv naplnení Slovom. Počať, donosiť a porodiť Božie slovo: to je základná požiadavka pre každého kazateľa, najmä pre členov tejto rehole, ktorí sú neobmedzene ustanovení na ohlasovanie Božieho slova.

Štúdium je cestou k svätosti. Otvára naše srdce a myseľ pre druhých, buduje komunitu a vytvára z nás ľudí, ktorí s odvahou ohlasujú príchod Kráľovstva.(12) Sv. Tomáš odporúča také štúdium, ktoré vedie k zbožnosti. Poznanie pravdy, ktoré na základe nábožnosti, vedie k nádeji na večný život (1 Tit 1,1-2). A práve preto píše sv. Peter vo svojom liste, „vynaložte všetko úsilie na to, aby ste k svojej viere pripojili čnosť, k čnosti poznanie, k poznaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť, k nábožnosti bratskú náklonnosť a k bratskej náklonnosti lásku. Ak toto všetko máte a ak sa to rozhojňuje, nebudete nečinnými a neplodnými v poznávaní nášho Pána Ježiša Krista” (2 Pt 1,5-8 ).

Bl. Humbert de Romans vo Výklade Augustínovej reguly (CXLIII.8) píše o štúdiu, ktoré je nevyhnutné k budovaniu vnútorného človeka.

Človek je bytosť stvorená na obraz Boha, ktorý je Trojica. Jedným zo znamení, ktoré umožňuje poznať, či kráčame po ceste pravého poznania, je láska. Človek objavuje seba samého v stretnutí s iným. Pravé poznanie je predovšetkým objavením vzťahu. Každé otvorenie sa vzťahu, človeka vnútorne premieňa a zasahuje. Skrze vzťah dochádza k objaveniu seba samého a poznaniu Boha. „Nemôžeme byť zbožní, nemôžeme byť správne otvorení Bohu, ak nemáme pravé poznanie Boha a seba samého.”(13)

V tomto otvorení sa láskavému vzťahu, v ktorom rastie poznanie, „človek prežíva niečo, ako metanoiu(14), v zmysle, že vidí ďalej ako obyčajne, a poznáva viac, než inokedy. Jeho mentalita sa mení a pozerá sa na seba v novom svetle. Nejedná sa len o formálne zmeny, ktoré ako také môžu upadnúť do formalizmu a vonkajškovosti. Ide skôr o to, či a akým spôsobom sú tieto formy, ktoré sa premietajú do životného štýlu, dôsledkom nového svetla, v ktorom sa osoba vidí.”(15)

V štúdiu ide o zmenu ľudského srdca. Ono premieňa ľudské srdce svojou disciplínou. Pre svoju strohosť a vytrvalosť je v dominikánskej spiritualite jednou z foriem askézy, ktorá patrí k nášmu rastu v svätosti. Jedným aspektom tejto premeny je mlčanie. Mária v tichu načúvala slovám anjela. V dominikánskej spiritualite mlčanie smeruje k tomu, aby sa vytvorila zodpovedajúca klíma pre modlitbu a štúdium. Tak môžeme vybudovať dialogický vzťah k iným, s prírodou a s Bohom, ako Dominik.(16) Mlčanie, dôležitá časť konverzácie, umožňuje nadviazať dialóg. Vstúpiť do vzťahu s Bohom a s ľuďmi predpokladá otvorenosť, ktorá sa uskutočňuje mlčaním, akoby vnútornou prítomnosťou. „Náš spôsob života so svojím mlčaním a samotou nám môže pomôcť rásť v pozornosti a veľkodušnosti, ale riskujeme tiež, že sa uzatvoríme do seba samých a do vlastných záujmov. Rehoľný život (nevynímajuc život laikov) dokáže stvoriť ľudí hlboko nezúčastnených a silne egoistických podľa toho, či sme schopní načúvať ľuďom okolo seba. Vyžaduje to od nás venovať im našu úplnú pozornosť, dokonalú vnímavosť. Plodným okamihom nášho vykúpenia bola poslušnosť Márie, ktorá sa odvážila počúvať anjela.“(17)

Naučiť sa druhému láskavo načúvať, je výchova mysle. Nič nie je tak bolestivé, ako udržovať lásku k blížnemu nažive uprostred dialógu o vážnych otázkach. Milovať brata nie je nejaký príjemný vrelý cit, ale intelektuálna askéza. Otváranie mysle neočakávaným pohľadom vyžaduje vnútornú askézu.(18) V každom človeku je zakorenený určitý druh egoizmu, túžby manipulovania, prejavovať navonok svoje ja s túžbou vlastniť iných. Proces dialógu však predpokladá iné kvality: otvorenosť voči inej osobe, ochota rešpektovať iných, načúvať potrebám iného človeka. Mlčanie vytvára priestor pre stretnutie sa s človekom a s Bohom, kde môže rásť láska, ktorá je zväzkom dokonalosti. Dominikán W.A. Hinnebusch vo svojej štúdii Dominikánska obnova a silentium píše: „Autentický zbožný človek prebýva v tomto tichu. Je to domov, miesto, kde nachádza svojich priateľov a svojho Boha. Tam žije s vecami, ktoré ho privádzajú k Bohu, k stretnutiu so svojím Stvoriteľom a k rozhovoru so svojím Spasiteľom.”

Život štúdia buduje komunitu a tak pripravuje Kristovi domov, aby mohol medzi nami prebývať.(19)Štúdium tak poskytuje možnosť stretnúť sa s Bohom v jeho slove. Štúdium v dominikánskej spiritualite nie je iba hromadenie vedomostí a informácií, ale priestor stretnutia sa s Kristom. Sú naše bratstvá miestom, kde môže byť Boh prítomný skrze svoje slovo? Koľko času venujeme na našich stretnutiach a v osobnom živote štúdiu a načúvaniu Božiemu slovu?

Žiť Slovo

Jeho matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!“(Jn 2,5)

Na svadbe v Káne nám Mária hovorí, aby sme urobili všetko, čo nám jej Syn povie. Najlepší spôsob ohlasovania evanjelia je ten, že sami žijeme evanjelium. Sme predsa tými, ktorí sú povolaní, aby sme nasledovali Krista, ako to robil sv. Dominik. Byť ikonou Krista v dnešnom svete, aby ľudia okolo nás mohli rozpoznať jemné črty jeho tváre v našej. Aby náš život pripomínal jeho život a aby naše slová boli ozvenou jeho hlasu o milosrdnom Bohu.

„Kristus je jedinečný učiteľ, je tým, kto zjavuje i samotným zjavením. Ide teda nielen o to, aby sme sa naučili, čo on učil, ale najmä o to, aby sme sa učili jemu. Mohli by sme mať v tom lepšiu učiteľku ako Máriu? Ak z božského hľadiska je vnútorným učiteľom, ktorý nás uvedie do plnej pravdy o Kristovi, Duch Svätý (porov. Jn 14,26; 15,26; 16,13), spomedzi ľudských bytostí nikto nepozná Krista lepšie ako Mária. Nikto nás nemôže priviesť k hlbokému poznaniu jeho tajomstva lepšie ako jeho matka.“(20)

„Prvé zo znamení, ktoré Ježiš vykonal, premenenie vody na víno na svadbe v Káne, nám jasne ukazuje Máriu v roli učiteľky, ktorá nabáda sluhov, aby urobili, čo im Ježiš prikáže (porov. Jn 2,5). A môžeme sa domnievať, že po Ježišovom nanebovstúpení zohrala tú istú úlohu aj voči učeníkom, keď zostala s nimi čakať na Ducha Svätého a posilňovala ich v ich prvých misijných krokoch. Máriina škola je oveľa účinnejšia, keď vezmeme do úvahy, že Božia Matka nás učí tým, že nám sprostredkúva hojnosť darov Ducha Svätého a zároveň nám ponúka príklad svojej vlastnej cesty viery.“(21)

„Charakteristikou kresťanskej spirituality je odhodlanie učeníkov čoraz väčšmi sa stávať podobnými obrazu Božieho Syna (porov. Rim 8,29; Flp 3,10.12). Vyliatie Ducha Svätého pri krste naštepí veriaceho ako ratolesť na vinič, ktorým je Kristus (porov. Jn 15,5) a robí ho časťou jeho mystického tela (porov. 1Kor 12,12; Rim 12,5). Tejto počiatočnej jednote však musí zodpovedať postupné pripodobňovanie sa Kristovi, ktoré formuje správanie učeníka podľa zmýšľania Učiteľa: Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš (Flp 2,5). Podľa slov apoštola Pavla si máme obliecť Pána Ježiša Krista (porov. Rim 13,14; Gal 3,27).“(22)

„V Starom zákone sa často vyskytuje modlitba, aby nad nami Boh rozjasnil svoju tvár. Táto modlitba bola definitívne vypočutá v podobe ľudskej tváre Ježiša Krista. Kristus sa pozrel s láskou na bohatého mladíka a vyzval ho, aby ho nasledoval. Na nádvorí sa pozrel na Petra vtedy, keď ho zradil, v záhrade sa zahľadel na Máriu Magdalénu a zavolal ju po mene. Ako kazatelia môžeme ponúknuť Bohu, aby pre tento súcitný pohľad použil naše telo. Naša telesnosť nie je vylúčená z nášho povolania. „A tak sa človek, ktorý je súčasne kazateľom i bratom, môže bolestivo a niekedy s veľmi neistým úspechom naučiť, čo to znamená dávať svoju tvár Bohu, presnejšie povedané, dávať svoju ľudskú tvár Bohu. Tvár, ktorá sa môže usmievať, smiať, plakať, byť znudená… Práve vo svojej jedinečnosti a individualite, ktorá má pre Boha večný rozmer a po ktorej Boh túži, sme tiež zjavením, prejavom, výrazom Toho, ktorý je jediným Slovom vysloveným pred všetkými vekmi z Otcovho mlčania.“(23)

Aký obraz odrážajú naše tváre? Je to Kristova podoba, plná súcitu, milosrdenstva, porozumenia a lásky? Zračí sa v našich črtách, očiach, v našom hlase, v našich gestách príslušnosť ku Kristovi a jeho Cirkvi? Alebo sú to len bezduché masky, ktoré si nasadzujeme podľa okolností…?

Hlásať Slovo

V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu ( Lk 1,39-40).

Keď Mária pri zvestovaní počala Vtelené Slovo, neostala v Nazarete, ale ponáhľala sa k svoje príbuznej Alžbete. Mária putuje so svojím Synom, aby ho dávala ďalej. Mária vidí potreby ľudí, ktorí žijú okolo nej. Jej srdce bolo zamerané na dobro blížnych.

Matka Tereza píše: „Mária je v tajomstve zvestovania a navštívenia živým príkladom cesty nášho života, lebo najprv dostala v svojom živote Ježiša a potom sa ponáhľala, aby obdarovala svoju príbuznú Alžbetu. To čo sama dostala ako dar, musela odovzdať druhým. Musíte žiť ako Ona, ponáhľať sa odovzdať slovo, ktoré dostanete. Vždy, keď prijímate Eucharistiu, slovo Ježiš sa stáva Telom vo vašom živote, a je to osobitný, jemný, krásny dar Boha. Musíte tento dar strážiť s najväčšou starostlivosťou, lebo On – Slovo, sa chce stať Telom vo vás a v tých, ktorí pôjdu za vami. Pretože Boh miluje svet, poslal mu svojho Syna. Teraz posiela vás, aby ste sa stali Jeho slovom, a to slovo sa musí stať telom v ľudských srdciach. Práve preto potrebujete Najsvätejšiu Pannu; k Nej bolo poslané Božie Slovo a v nej sa stalo Telom a Ona ho odovzdala nám. Tak teda Božie Slovo prišlo aj k vám a stalo sa Telom. Teraz sa musíte naučiť Jeho lásku odovzdávať ďalej. Mária bola skutočnou misionárkou, nebála sa stať služobnicou Pána. Svoju hlbokú pokoru hneď premenila na živé gesto lásky, keď sa ponáhľala navštíviť a pomôcť Alžbete. Vieme, ako sa táto pokora prejavila voči ešte nenarodenému dieťaťu Alžbety: zachvelo sa v lone matky – prvej ľudskej osoby, ktorá rozpoznala príchod Krista; a potom Božia Matka zaspievala radostne s vďakou a velebením “Magnificat” (por. Lk 1,41-56).”

Podobne aj v živote sv. Dominika nachádzame silu, ktorá ho ženie, aby ohlasoval radostnú zvesť spásy. Ak by sme hľadali zdroj jeho aktivity, prameň jeho vášne, tak je to práve súcit, ktorý ho ženie. Dominikova vášeň, to je predovšetkým jeho láska k Božiemu slovu a súcit s biednymi.

Súcit nás môže priviesť na miesta, ktoré sme nehľadali a vidieť veci, ktoré sme doteraz nevideli. Otvoriť sa súcitu, je cesta, ako sa stať citlivými kazateľmi, ktorí majú naplno otvorené srdce a myseľ pre potreby blížnych.

Vidíme mladých ľudí, ktorí sú dezorientovaní, ktorí hľadajú svoje miesto v rozdelenej spoločnosti: mladých, ktorí sa pýtajú na svoju budúcnosť a budúcnosť tohto sveta; ľudí častokrát vydaných dočasnosti svojho zamestnania a vzťahov, ale držiacich sa nádeje, že budú pochopení a nájdu horizont zmyslu svojho života. Počúvame ich ťažké otázky, ktoré sa dotýkajú nových etických problémov, hraníc života a smrti. Vidíme ľudí každého veku priťahovaných novými náboženskými skupinami, ktoré ponúkajú znôšky duchovných princípov a receptov na šťastnú blízku budúcnosť. Vidíme tváre zranené násilím, slovami, ktoré sú ako zbrane. Počúvame pokrstených, ktorí nemajú viac než neurčité predstavy o kresťanskej viere, alebo ktorí sú uštvaní a stratili dôveru. Vidíme ľudí, ktorí hľadajú názov pre radikálnu túžbu, ktorá v nich prebýva, ale nevedia, ku komu by sa obrátili, aby mohli spoznať tajomstvo, ktoré táto túžba prináša.

A čo my, čo vidíme? Kto nám dáva chuť vydať sa na cestu a kázať? Kam sa chceme vydať? Kam nás ženie súcit?(24)

Sme povolaní, aby sme ohlasovali radostnú zvesť evanjelia. Kázanie v našom živote nie je niečo vedľajšie. Ono tvorí podstatu nášho života. Všetko čo sme, čo robíme, by malo byť naším kázaním. Naša práca, rozhovory s ľuďmi, akí sme, to všetko by malo byť naším kázaním.

Pre Dominika kázanie znamenalo sprítomňovanie Božieho slova vo svete, v ktorom žil. Bol mužom, ktorý celým svojím životom svedčil o pravde evanjelia. Pre neho bolo kázaním, keď sa celú noc rozprával s majiteľom hostinca a snažil sa mu ukázať celú pravdu evanjelia. Kázaním bolo aj jeho rozhodnutie predať sa do otroctva, aby zachránil človeka, alebo keď predával svoje knihy, aby utŕžené peniaze mohol rozdať chudobným v Palencii.

O kom a o čom budeme hovoriť? Nejde o udržiavanie bezúčelnej konverzácie, ale o to, aby sme pozorne načúvali a hľadali slová i gestá, ktoré budú vedieť obhájiť našu nádej. To znamená, vstúpiť do rozhovoru, v ktorom jeden spoznáva druhého. Cesta k druhému vedie von z nás samotných, až tam, kde sú prekonané hranice zmýšľania a vnímavosti.

Kázať znamená vstúpiť do dialógu s otázkami a očakávaniami, teda dokázať vypočuť a nachádzať správny postoj. To predpokladá dobre pochopiť, čo dnes robí ťažkosti vo viere kresťanov, čo ich znechucuje, ale takisto, čo ich priťahuje a osvecuje. Základnou otázkou ostáva: Aký obraz Boha im ponúkame? Takého, ktorý vzbudzuje obdiv alebo obavu, nezáujem, nedorozumenia? Boha apelujúceho na zaangažovanosti alebo na úniku? Boha, ktorý dáva odvahu alebo znechucuje? Hovoriť o Bohu znamená čeliť tomuto všetkému v nás a v blížnych.

Kázať znamená toto všetko: načúvať, diskutovať, klásť otázky, ohlasovať, sprevádzať. Ako chápeme naše poslanie kázať dnes, vo svete, ktorý je, aký je? Aké slová by sme mali vyslovovať?(25)

Slovo uprostred nás

Ak by sme chceli vyjadriť nejakým spôsobom dominikánsku komunitu, je to predovšetkým spoločenstvo bratov a sestier, uprostred ktorého je Kristus. To Vtelené Slovo, ktorého jedným srdcom a dušou kontemplujeme, študujeme, slávime a spoločne ohlasujeme. Kontemplatívny spôsob života hlboko súvisí s naším spoločným životom. Kontemplácia nás nijako neodvádza od našich blížnych, ale „už po stáročia zažívame onen tesný vzťah medzi naším vzájomným spoločenstvom v komunite a naším spoločenstvom s Bohom v kontemplácii.”(26)

Dominikánska kontemplácia nás „približuje k Božiemu tajomstvu a k tajomstvu Božieho ľudu. Kontemplácia nám lepšie umožňuje rozjímať nad naším skutočným ja a lepšie komunikovať s blížnymi. Namiesto toho, aby nás oddeľovala od našich bratov a sestier, kontemplácia nás privádza k nazeraniu na ostatných ľudí, zvlášť chudobných, odsunutých na okraj spoločnosti a trpiacich, ako ich vidí Boh.”(27)

Silu a zdroj pre našu lásku k blížnym nachádzame práve v kontemplácii, ako nás to učí naša sestra sv. Katarína Sienská: „Duša, ktorá na seba nepozerá už svojimi, ale Božími očami… najprv nazerá na Boha a nachádza v ňom obraz stvorenstva, potom v sebe nachádza obraz Boha. To znamená, že tú lásku, ktorú má Boh k nej, rozširuje na celé stvorenstvo. Je hnaná milovať svojho blížneho, ako seba samého, pretože Boh ju nanajvýš miluje a vidí seba samú v prameni božskej podstaty.

Inšpiráciou pre náš spoločný život nech nám je sv. Katarína Sienská a jej spoločníci. Ich spoločný život bol hlboko zakorenený vo vzájomnej láske a záujme. K dispozícii máme mnohé príklady. Známy je príbeh, keď členka skupiny Ciovana veľmi vážne ochorela v rozhodujúcom čase istej chúlostivej misie vo Florencii. Katarína odmietla bez nej odísť z mesta. Inokedy zasa, keď ďalší člen skupiny vážne ochorel v Benoena na ich ceste z Avignonu, všetci čakali, pokiaľ nenadobudol dostatok síl.

Známy je i Katarínin súcit voči mladému mužovi Francescovi, ktorý zanechal nemorálny spôsob života a pridal sa k skupine. Občas však upadol do starého spôsobu života. Vtedy sa zdržiaval ďaleko od skupiny. Katarína ho vždy vyhľadávala a uspokojila sa až vtedy, keď bol opäť medzi nimi. Raz ho nemohla nájsť a tak mu napísala list: „Najdrahší, viac ako najdrahší … Chodím a hľadám ťa, lebo si ťa chcem položiť na plecia svojho smútku a súcitu. Vyjdi z tmy a vyznaj svoju vinu, nie s mysľou naplnenou zmätkom, ale … s nádejou v Božiu dobrotu. Poteš moju dušu … Príď, príď.”

Prejavujeme v našich bratstvách záujem jeden o druhého? Necítia sa naši bratia a sestry opustení? Nenechali sme ich „na ceste”, spokojne kráčajúc ďalej bez nich?

Aj srdce sv. Dominika bolo naplnené súcitom. Bl. Jordán Saský píše, že vo svojom srdci, v najvnútornejšej svätyni súcitu, nosil hriešnikov, slabých a chudobných. Pre Dominika nebolo možné byť naplnený Božou láskou a zostať chladný voči blížnym.

Mohli by sme nazvať naše bratstvá svätyňami súcitu? Je tam dosť miesta pre pochopenie, prijatie našich blížnych?

To, že sa stávame bratmi a sestrami, v našej reholi znamená, že získavame silu jeden od druhého. Nie sme sólisti. Sila nás oslobodzuje, avšak ku spoločenstvu, nie k nezávislosti. Stávame sa silnými prostredníctvom vzájomnej dôvery. Je to však aj zodpovednosť, ktorú máme jeden za druhého. Máme silu druhého zničiť, podkopať jeho istotu, ale aj silu zlepšiť ho, dodávať mu dôveru, formovať sa navzájom na kazateľov silného Božieho slova.(28)

Dominikáni si už od počiatkov uvedomovali, že služba ohlasovania je spoločným dielom a že svoju silu dostáva, ak Božie Slovo prijímame spoločne a spoločne ho aj ohlasujeme. „Boh prichádza medzi nás, aby sa podelil s našimi životmi, nie ako osamelý jedinec, ale ako osoba, ktorá sa narodí do jednej rodiny. V samote sa nedá byť ľudským. Boh si berie ľudskú podobu v lone veľkej rodiny, s matkou, príbuznými, s bratrancami, sesternicami, s priateľmi a susedmi. My kazatelia tohto Slova nemôžeme byť osamelými kazateľmi, potrebujeme bratov a sestry. Slovo, ktoré ohlasujeme, musí mať malé zrodenie, malé vtelenie v slovách lásky, ktoré si vzájomne vymeníme. Dominikánska rodina sa zakladá na výmene darov ponúknutých z lásky pre ohlasovanie evanjelia. Ak prijmeme dary, ktoré dostaneme od našich rehoľných a laických bratov a sestier, nastane hlboká zmena. Zmení sa to, čo budeme ohlasovať, ale i spôsob nášho ohlasovania.”(29)

Preto počas dní, keď si budete z bratstva do bratstva odovzdávať ikonu Panny Márie „Múdrosť kazateľov”, prinášajte a odovzdávajte si navzájom aj slová súcitu, povzbudenia, skúsenosti a nádeje. Pretože, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli, čoho sa naše ruky dotýkali, to chceme zvestovať (porov. 1 Jn 1,1). Nech život v našich bratstvách je zdrojom nášho ohlasovania. Pretože evanjelium dostáva silu vtedy, keď sa žije. V dejinách Cirkvi nastala duchovná obnova vždy vtedy, keď ľudia začali spoločne žiť evanjelium. Vidíme to na životoch sv. Dominika, sv. Františka a sv. Kataríny.

A preto orodovnica naša ….

V Živote bratov bl. Jordán, magister rehole po sv. Dominikovi, zapísal, ako mu jeden muž rozprával, že keď bratia spievali antifónu Salve Regina, pri slovách „…a preto orodovnica naša” často videl blahoslavenú Pannu Máriu, ako si kľaká pred svojho Syna a prosí o zachovanie a rozšírenie rehole.

Mária zasahuje svojím materinským príhovorom, aby podporila modlitbu, ktorú Kristus a Duch Svätý nechávajú vytrysknúť z našich sŕdc. „Modlitba Cirkvi je akoby podopieraná Máriinou modlitbou.” Ak Ježiš, Prostredník, je cestou našej modlitby, potom Mária, jeho najčistejší a najjasnejší odraz, nám túto cestu ukazuje. „Vychádzajúc z tejto jedinečnej spolupráce s pôsobením Ducha Svätého, kresťanské cirkvi postupne vytvorili modlitbu k Svätej Božej Matke, pričom ju sústredili na Kristovu osobu, ako sa prejavila vo svojich tajomstvách.” Evanjelium jasne ukazuje silu Máriinho príhovoru, keď na svadbe v Káne Ježišovi hovorí o ľudských potrebách: „Nemajú vína” (Jn 2,3).(30)

Do rúk tej, ktorá svojím materinským príhovorom putovala spolu s nami počas dlhých rokov existencie rehole, chceme aj dnes odovzdať svoje potreby, prosby, a túžby, aby sme aj my dnes pocítili jej materinskú starostlivosť. Preto, vo chvíľach, keď budeme v našich bratstvách zídení okolo ikony Panny Márie „Múdrosť kazateľov”, chceme spoločne prosiť na úmysly:

a) za našich najvyšších cirkevných a štátnych predstaviteľov, aby nás viedli k duchovnému a hmotnému blahu b) za našu rehoľu (bratov, mníšky, sestry a laikov), aby sme s odvahou hlásali evanjelium Ježiša Krista v dnešnom svete c) za nové povolania d) za bratov, mníšky, sestry a laikov našej rehole, aby našli miesto svojho pôsobenia na Slovensku e) za oživenie a rozvoj laických bratstiev na Slovensku f) za návrat našich mníšok na Slovensko g) za duchovný rozvoj našich rodín a farností, v ktorých žijeme h) na vlastné úmysly

My kazatelia s dôverou pristupujeme k tebe, Matka, Panna Mária. Utiekame sa k tebe, ktorá si uverila slovám anjela a uložila si ich vo svojom srdci. Ty si bola vždy prítomná na zhromaždení apoštolov, a my teraz stojíme okolo teba, zídení v jednote sŕdc. V tebe sa Slovo stalo telom, a my to prijímame, o tom rozjímame, to ohlasujeme a z toho žijeme. Preto pod tvojou ochranou sa dnes zasväcujeme službe vteleného Slova, áno aj tebe samej sa odovzdávame, aby sme s tebou vo svojom vnútri to Slovo počúvali a posilnení Duchom Svätým, ktorého chrámom si sa stala, sa zasvätili ohlasovaniu Ježiša Krista po celom svete. Ty si osvieteným zrakom srdca poznala tajomstvo Slova. Kiež aj my môžeme skrze teba poznávať prítomnosť tohto Slova v dnešných časoch, aby sme v rozjímaní videli jeho pravú podobu. Skrze teba poslal Otec svojho Syna na svet, aby ho spasil. Kiež sa môžeme my skrze teba pred ľuďmi stať svedkami pravdy, ktorá oslobodzuje a svedkami lásky, ktorá spája. Mária, daj nám silu a zachovaj našu rehoľnú rodinu vo svornosti, jednote a bratskej láske, aby sme urobili všetko čo je v našich možnostiach pre spásu nesmrteľných duší na večnú chválu a slávu Trojjediného Boha. Amen.

Vo sv. Otcovi Dominikovi Vaši,

Eva Antonína Zúdorová OP, provinčná moderátorka Bratstva laikov sv. Dominika na Slovensku
br. Mannes Stanislav Marušák OP, promótor laických dominikánov na Slovensku

Poznámky:
1.Porov.: Akty Generálnej kapituly rehole Kazateľov konanej v Providence v konvente sv. Tomáša Akvinského v roku 2001, č. 64.
2. Porov.: Et Jesum, benedíctum fructum ventris tui, nobis post hoc exsílium osténde.
3. Porov: JAN PAVOL II.: Novo millennio ineunte, 2000. Trnava: SSV, 2001, č.16.
4. JAN PAVOL II.: Rosarium Virginis Mariae, 2002. Trnava: SSV, 2003, č. 10.
5.http://www.op.org/international/english/Documents/masters_order/Radcliffe/contemplation1.htm.
6. SIENSKÁ, K.: Dialog. Praha: Krystal OP, 1998, s. 2.
7.Porov.http://www.op.org/international/english/Documents/masters_order/Radcliffe/contemplation1.htm.
8. PINET, A.: 15 dní s Janem Taulerem. Brno: Cesta, 1998, s. 89.
9. DE COUESNONGLE, P.V.: prednáška Magistra rehole na stretnutí bratov z provincií USA, v roku 1982 v Providence.
10. tamtiež.
11.Porov.:http://www.op.org/international/english/Documents/masters_order/Radcliffe/wellspring.htm.
12.http://www.op.org/international/english/Documents/masters_order/Radcliffe/wellspring.htm.
13. TUGWELL, S.: Učenost, svatost a spiritualita, In: Salve, roč. 1, 1991, 2, s. 4.
14. Metanoia – (gréc.) obrátenie, zmena, ľútosť.
15. RUPNIK, M.I.: Vybrané otázky z antropológie, Olomouc: Centrum Aleti, 2003, s. 130.
16. Porov.: ENGEL, U.: Dominikánska spiritualita . Košice: Vienala, 2000, str. 70.
17. RADCLIFFE, T.: Sing a new song. Dublin: Dominican publications, 1999, s. 35.
18.http://www.op.org/international/english/Documents/masters_order/Radcliffe/wellspring.htm.
19.http://www.op.org/international/english/Documents/masters_order/Radcliffe/wellspring.htm.
20. JAN PAVOL II.: Rosarium Virginis Mariae, 2002. Trnava: SSV, 2003, č. 14. 21. Tamtiež.
22. JAN PAVOL II.: Rosarium Virginis Mariae, 2002. Trnava: SSV, 2003, č. 15.
23. RADCLIFFE, T.: Sing a new song. Dublin: Dominican publications, 1999, s. 141.
24.Porov.: List Magistra rehole Timothy Radcliffea OP, mladým dominikánom frankofónnych provincií.
25. Tamtiež.
26. Akty Generálnej kapituly rehole Kazateľov konanej v Providence v konvente sv. Tomáša Akvinského v roku 2001, č. 202.
27. Akty Generálnej kapituly rehole Kazateľov konanej v Providence v konvente sv. Tomáša Akvinského v roku 2001, č. 211.
28. Porov.: RADCLIFFE, T.: Sing a new song. Dublin: Dominican Publications, 2000, s. 173 .
29. Vianočné posolstvo Magistra rehole Timothy Radcliffea OP.
30. JAN PAVOL II.: Rosarium Virginis Mariae, 2002. Trnava: SSV, 2003, č. 16.