September 2020: Blahoslavenstvá – Charta kresťana a charta kazateľa
Skrátený a voľný preklad Servais Pinckaers OP: La via della felicità. Alla riscoperta del Discorso della montagna. (Cesta šťastia. Znovuobjavovanie Reči na hore).
Servais Pinckaers OP (*30. október 1925; †7. apríl 2008) belgický dominikán, a jedna z najvýraznejších osobností teológie XX. storočia na poli morálnej teológie. Profesor na univerzite vo Fribourgu (Švajčiarsko), člen prípravnej komisie pre nové vydanie Katechizmu katolíckej cirkvi (1992) a komisie, ktorá pripravovala encykliku Veritatis splendor.
Blahoslavenstvá vždy rozihrajú radostnú strunu v srdci čitateľa. Či blahoslavenstvá svojimi opakovanými prísľubmi šťastia, ktoré nakoniec prevládnu nad všetkými ťažkosťami, nepatria k najviac útechu prinášajúcim evanjeliovým textom? Kto si však dá námahu, aby o trochu viac nad nimi meditoval, aby preskúmal ich niekedy až závratnu hĺbku?
Ak chceme pochopiť blahoslavenstvá, musíme sa zbaviť niktorých nevkusných predstáv, ktoré nám sprostredkovali zbožné obrázky z nášho detstva, ktoré znázorňujú, ako Ježiš v dlhom naružovelom odeve poučuje svojich apoštolov, ktorí pokojne sedia vôkol neho na zelenej tráve na pahorku vypínajúcom sa nad azúrovým Genezaretským jazerom. Takto podfarbené odtiene a zaoblené tvary nám zabraňujú uchopiť energiu blahoslavenstiev a mocné kontrasty, ktoré v sebe obsahujú. Radšej zatvorme oči, odložme získané predstavy a pokúsme sa s novou pozornosťou čítať a načúvať blahoslavenstvám. Zakrátko budeme prekvapení, ak nie občas až zaskočení skutočnosťou, ktorú vzbudzujú a odozvami, ktoré v nás vyvolávajú.
Preskúmame všeobecné črty, ktoré blahoslavenstvá predstavujú: pozvanie k blaženosti, prísľub kráľovstva a paradoxný pohyb, ktorý ich oživuje.
Matúš a Lukáš
Necháme sa viesť textom Matúšových blahoslavenstiev (5,3-11), ktorý je omnoho známejší a úplnejší. Ako vieme, Lukáš predstavuje blahoslavenstvá iným spôsobom: jeho text vymenováva iba štyri blahoslavenstvá miesto Matúšových ôsmich a dopĺňa ich štyrmi paralelnými výstrahami bohatým, sýtym, tým, ktorí sa smejú, a tým, ktorých všetci chvália (Lk 6,24-26).
Zdá sa, že obaja evanjelisti použili predchádzajúci text, ktorý Lukáš prekladá omnoho doslovnejšie. Tieto rozdiely sa zhodujú so zámerom evanjelistov, ktorých zámerom nebolo, aby nám sprostredkovali presný stenografický záznam Ježišových rečí, ale aby bohatstvo jeho učenia zhrnuli v krátkych a výstižných vetách, určených na kázanie a rozjímanie.
Obe verzie, ktoré nám evanjelisti sprostredkovávajú, sú znamením plnosti Kristovho slova, ktoré presahuje jednotlivé slovné vyjadrenia, ktorými si poslúžil, aby sa nám zjavil a ohlásil.
Blažení
Blahoslavenstvá otvárajú Reč na hore. Nie sú len nejakým jednoduchým úvodom alebo predslovom. Bossuet vravel, že Reč na hore je súhrnom evanjelia a blahoslavenstvá sú súhrnom Reči na hore. Blahoslavenstvá v sebe skrývajú úplnú silu Ježišovho učenia.
V Biblii – obzvlášť v Novom zákone – blahoslavenstvá sú častým literárnym zjavom. Kniha žalmov začína týmto prehlásením: „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných (…), ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1,1-2). Alžbeta vraví Márií: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45) a Ježiš povie Petrovi: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16,17).
Vo všetkých prípadoch ide o šťastie, ktorým Boh obdarúva tých, ktorí s vierou príjmu jeho slovo, jeho prisľúbenia a uskutočňujú jeho zákon. Takéto šťastie je Božím dielom.
Prvotné Božie slovo
Veľkú pozornosť si zaslúži fakt, že keď sa Boh v Písme obracia na človeka, takmer vždy začína tým, že mu hovorí o šťastí. Božie slovo tak bezprostredne odpovedá na prirodzenú túžbu ľudského srdca po šťastí. Prebúdza v ňom vášeň a vzrušenie a otvára pred ním horizont, ktorý sa rozpína poza všetky ľudské limity.
Tieto prísľuby sú konkrétne a presné. Abrahám bude mať syna podľa svojho želania: stane sa otcom nespočitateľného ľudu, ktorý bude vlastniť šíru zem (por. Gn 12). Mojžišovi Boh sľúbi oslobodenie hebrejského ľudu, ktorý chradne v Egypte, a dobytie zeme, ktorá oplýva mliekom a medom (por. Ex 3). Prorok Nátan prinesie Dávidovi Boží odkaz: „Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky!“ (2 Sam 7,16).
V deň zvestovania Panna Mária prijíma prísľub, ktorý vyplní jej prirodzenú túžbu ženy a Židovky, že bude mať syna, v ktorom sa naplnia všetky proroctvá, ktoré dostal Dávid, a tajuplne sa dozvie, že toto dieťa „bude sa volať Synom Najvyššieho“ (Lk 1,32).
Keď Ježiš povoláva apoštolov, dáva im prísľub, že budú „rybármi ľudí“ v súlade s ich pôvodnou profesiou. Nakoniec blahoslavenstvá – každé svojím spôsobom – špecifikujú každé šťastie, v ktoré človek môže dúfať: vlastnenie kráľovstva („dedičstvo zeme“), útechu, utíšenie hladu po spravodlivosti, milosrdenstvo, pokoj, ktorý požívajú Boží synovia, radosť a veselosť, jednu veľkú odmenu v nebi.
Boh šťastia
Boh vložil do srdca každého človeka túžbu po šťastí ako prvopočiatočný impulz a na túto túžbu chce odpovedať tým, že chce spolu s nami zdieľať svoje vlastné šťastie, ak sa necháme ním viesť po cestách, ktoré on pozná. Náš Boh teda nemá zaľúbenie v nešťastí, ani nemá záľubu v drámach a hrôzach, ako nám to chce diabol nahovoriť, aby sme tomu uverili a aby vyvolal tak skľúčenosť a strach, ktoré sa skrývajú v našom vnútri. Boh má stále na zreteli šťastie a radosť a chce, aby sme verili jeho zámerom, jeho slovu.
Tým sa nechce povedať, že Kristus nám sľubuje lacné šťastie bez námahy, ani nesľubuje, že by jeho kráľovstvo bolo niečo ako dom večného odpočinku. Ako uvidíme, kvôli blahoslavenstvám musíme čeliť všetkým životným skúškam a blahoslavenstvá rozvrátia mnohé naše predstavy o šťastí; no zároveň nám zabezpečia, že naša životná cesta – ak ju aj napriek ťažkostiam dokážeme prejsť s vierou a nádejou – nás privedie k Božiemu šťastiu. „A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť,“ píše sv. Pavol Rimanom (8,18).
Blahoslavenstvá nám poskytujú Ježišovu odpoveď na veľkú otázku, ktorú si kladú všetci ľudia, a vedú nás k správnemu postoju: v čom spočíva skutočné šťastie a aká k nemu vedie cesta? Celá evanjeliová etika je preniknutá prísľubmi Božieho šťastia a radosti.
Nakoniec si všimnime, že blahoslavenstvá sa týkajú všetkých predchádzajúcich Božích prísľubov vyvolenému národu, počnúc Abrahámom až po Dávida a ostatných, a zároveň sú naplnením týchto prísľubov. Blahoslavenstvá, očividne, nie sú ani zamerané len na jednotlivcov, ale poskytujú účasť na veľkej nádeji Božieho ľudu. Môžeme sa teda v náš prospech chytiť prisľúbení, ktoré sa nachádzajú v Starom a Novom zákone. Vďaka nim budeme môcť vstúpiť do spoločenstva tých, ktorí sú povolaní do Božieho kráľovstva.
Nebeské kráľovstvo
Blahoslavenstvá ako celok sú zamerané na nebeské kráľovstvo, ktoré sa spomína v prvom a poslednom blahoslavenstve – chudobných a prenasledovaných. Z literárneho hľadiska tak obe zmienky o kráľovstve vytvárajú „inklúziu“ (rámec) a naznačujú, že to, čo je vyjadrené na začiatku a konci určitého celku, sa týka všetkých prvkov, ktoré v sebe celok ohraničený inklúziou obsahuje. Z toho môžeme usudzovať, že každé blahoslavenstvo vyjavuje určitý aspekt nebeského kráľovstva: bude to kráľovstvo útechy, spravodlivosti, milosrdenstva a pokoja, čo spočíva vo videní Boha.
Taktiež je užitočné, ak si uvedomíme jeden špeciálny vyjadrovací prostriedok, ktorý pravdepodobne bol typický pre Ježišovo vyjadrovanie a ktorý biblisti nazývajú passivum divinum (božské pasívum), kedy z úcty k Božiemu menu Ježiš používal pasívny (alebo neosobný) tvar, aby naznačil, čo Boh koná pre nás. Napríklad: „budú nasýtení“ znamená, že Boh ich nasýti. Alebo: „ako budete súdiť vy, tak budete súdení“ chce vyjadriť, že Boh vás bude súdiť tak, ako súdite vy. Nebeské kráľovstvo je teda kráľovstvo, ktoré vytvorí Boh a v ktorom pri sebe zhromaždí všetkých tých, o ktorých sa zmieňujú blahoslavenstvá.
Kráľovstvo ako objekt židovskej nádeje
Slovo „kráľovstvo“ nevyvoláva v nás veľkú odozvu. V súčasnosti jestvuje už len zopár kráľovstiev a všeobecný postoj ku vladárom je na úpadku, podobne ako aj ich moc. Kedysi však kráľ bol ako otec svojho ľudu, držiteľ politickej moci, symbol patriotizmu. V Ježišových časoch národné židovské povedomie vzbudzovali a živili rovnaké Božie prísľuby a koncentrovalo sa na kráľovstvo Izraela. Dávid bol zakladateľ dynastie a aj naďalej zostával jej vzorom. Babylonské zajatie síce prerušilo reťaz následníkov na tróne, ale viera v prísľub potomstva bez konca, ktorý dal Boh Dávidovi, opäť vzbudzoval nádej ohľadom „Syna Dávidovho“, ktorý by opäť nastolil kráľovstvo a židovský ľud vyslobodil z područia nepriateľov. Na tieto proroctvá sa odvoláva aj príbeh o zvestovaní: „Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1,32-33).
V Ježišovej dobe bolo slovo „kráľovstvo“ výbušné, nakoľko v sebe sústreďovalo všetku silu židovského národného sentimentu, i keď tlmeného nečakanými pohromami a rímskou okupáciou. Rimania to chápali po svojom a aj samotné slovo „kráľ“ pokladali za nebezpečné a podvratné. Ešte aj židovskí predstavitelia si proti Ježišovi šikovne poslúžili obvinením, že sa chce stať kráľom, aby tak dosiahli od Piláta Ježišovo odsúdenie.
Keď Ježiš hlásal, že sa priblížilo kráľovstvo, prísľub, ktorý sa s tým spájal, sa teda bezprostredne stretával s intenzívnou nádejou svojich poslucháčov, zároveň tým riskoval, že ho budú pokladať za kráľa alebo osloboditeľa. Ježiš úplne chápal túto živú nádej, no musel ju pretransformovať a pozdvihnúť na vyššiu úroveň, čo sa však nezaobišlo bez trpkého spätného úderu, bez skúšky, ktorá v deň Ježišovho umučenia otriasla vierou aj tých najvernejších učeníkov. Ježiš však ohlasuje a zakladá nebeské kráľovstvo, ktoré uskutoční Boh a nie ľudia.
Kráľovstvo a ľudská nádej
Či aj sám prísľub kráľovstva – podobne ako prísľub šťastia – nekorešponduje s prirodzenou túžbou našich sŕdc? Či nemôžeme potvrdiť, že každý muž potajomky sníva, že bude kráľom, a každá žena, že bude kráľovnou, i keď len na vlastnom malom území a čo i len na jeden deň? Či nie práve toto robí príťažlivými starodávne rozprávky: Bol raz jeden kráľ, bola raz jedna kráľovná…“?
Či v našom vnútri nevzbudzujú hlboké odozvy veľkoleposť a moc, prestíž, krása, časť a sláva, úspech, vláda, bohatstvo a možnosť robiť si, čo chceme? Všetky tieto príťažlivé veci sa svorne spájajú v koncepte kráľovského majestátu. Koniec koncov, či človek prirodzene neinklinuje k životu v spoločnosti, k spoločenstvu s inými ľuďmi ako v kráľovstve?
Ohlásenie kráľovstva dáva teda do pohybu v človeku mocné sily. Boh pozná naše srdce a vie, aké slová použiť, aby sa ho dotkol. Treba len otvoriť uši, aby sme tomu porozumeli.
Paradox blahoslavenstiev
Šťastie a kráľovstvo – či práve tieto dva prísľuby neoduševňujú celé evanjelium? Šťastie a kráľovstvo. Iste, ale pre koho? Pre chudobných, tichých, plačúcich, vyhladovaných, prenasledovaných… aké prekvapenie a aký paradox! Avšak je to dôveryhodné? Keby nejaký inštitút dnes urobil prieskum a položil by v ňom respondentom otázku: „Kto je podľa vás šťastný?“ Myslíte, že by niekto povedal, že sú to chudobní, plačúci? Nepovažovali by sme za blázna alebo monštrum toho, kto by to tvrdil?
Či snáď my sami si nemyslíme, že bohatstvo, radosť, blahobyt, dobrá povesť sú integrálnou časťou ľudského šťastia? Či ich inštinktívne nevyhľadávame a neutekáme pred ich opakom? Či naša spoločnosť nie je založená na takých túžbach? Blahoslavenstvá kladú veľmi závažnú otázku, ktorá priamo spochybňuje našu predstavu o šťastí a praktické dôsledky, ktoré z toho vyplývajú.
Treba mať odvahu povedať to: blahoslavenstvá bod za bodom vyjadrujú presný opak bežnej mentality a hodnôt. Proti našej túžbe po bohatstve kladú chudobu. Proti našej agresivite, tichosť, proti nášmu smädu po pôžitkoch, trpezlivosť a lásku k spravodlivosti, proti našej tvrdosti, milosrdenstvo, proti našej náklonnosti k zlému, čistotu srdca, proti našej urážlivosti, ducha pokoja, proti našej márnosti prijatie urážky a ohovárania. Ako možno veriť učeniu, ktoré natoľko protirečí našim predstavám a chúťkam?
Predsa len, nemajú snáď blahoslavenstvá pravdu v ich paradoxných okolnostiach? Azda nie sú omnoho reálnejšie než my a naše idealizované ambície? Nenútia nás, aby sme sa priamo pozreli do tváre niektorým bežným skúsenostiam, pred ktorými utekáme a ktoré tkvejú v našich ľudských podmienkach? Kto si vo svojom živote môže namýšľať, že nestretne chudobu, v tej či onej podobe, fyzickým alebo morálnym utrpením, slzami, hladom a smädom, averziou? Nebolo by snáď vhodné, aby blahoslavenstvá boli ohlasované práve v tých časoch, kedy na človeka doľahne skúška a hrozí, že sa usadí v jeho živote? Vôbec sa nemusíme učiť, že dobrý údel a radosť patria k šťastiu, a že v určitej miere prispievajú k šťastiu. Musíme sa však učiť, že chudoba a utrpenie sa môžu stať cestou k šťastiu, cestou, ktorá je omnoho istejšia než iné cesty, a že aj Kristus ju uprednostnil, aby priniesol kráľovstvo. Hľa, to je to, čo my sami nemôžeme objaviť, ale stojí to za námahu, aby sa to ohlasovalo z vrcholku hory.
Otázka, ktorú kladú blahoslavenstvá
Blahoslavenstvá sú skutočné a realistické. Prevyšujú slová a idey. Konfrontujú nás s tvrdou realitou ľudskej skúsenosti, ktorá postupne zjavuje človeku to, čím je vo svojom vnútri. Nabádajú nás k vnútornému mlčaniu, aby sme si položili rozhodnú a veľmi osobnú otázku: „Uprostred životných skúšok, keď sa nachádzame na konci svojich síl a keď nás úplne zahaľuje temnota a dostali sme sa do nástrah malomyseľnosti, keď máme pocit akoby sme mali prejsť múrom, máme práve vtedy odvahu veriť slovu toho, ktorý povedal, že blahoslavení sú chudobní, plačúci, prenasledovaní…? Máme odvahu dúfať a nachádzať cestu k šťastiu, ku Kráľovstvu?
Blahoslavenstvá učia človeka viere a odvahe. Práve ich prostredníctvom sa v našom srdci rodí obdivuhodná nádej na novú silu, ktorá je schopná nás podržať aj v tých najostrejších skúškach a umožní nám podľa príkladu nášho Spasiteľa zakúsiť v nich radosť a veselosť. Blahoslavenstvá sú v určitom zmysle predohrou Pavlovho hymnu: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? (…) Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje“ (Rim 8,35-37). Blahoslavenstvá sú skutočne dobrou zvesťou (=evanjeliom).
Práca s pluhom
V konečnom dôsledku, blahoslavenstvá v nás vykonávajú prácu, ktorá by sa dala prirovnať oraniu pluhom na poli. Pluh ťahaný silou sa hlboko zarýva do zeme a rozrýva ju, akoby povedali básnici: vytvára hlbokú ranu, širokú brázdu. Jediným ťahom rozvracia zem, aby tam pochovala rastliny a pripravila miesto semenám, ktoré keď padnú na túto obnovenú pôdu, nájdu tam úkryt, vyklíčia a prinesú úrodu.
Tak aj slovo blahoslavenstiev preniká do nás mocou Ducha Svätého, aby skultivovalo pôdu nášho vnútra. Zraňuje nás čepeľou skúšok a zápasov. Otriasa našimi predstavami a plánmi, rozvracia naše istoty, hatí naše túžby, prevracia nás úplne naruby a činí nás chudobnými a obnaženými pred Bohom. Ale toto všetko má svoj zmysel: vytvoriť v nás čistý priestor pre zárodok nového života, pre zrniečko evanjelia, ktoré nakoniec, ak ho dokážeme prijať a s trpezlivou vierou a s vytrvalou nádejou uchovať, v čase žatvy prinesie stonásobnú úrodu.
Aktuálnosť blahoslavenstiev
Nakoniec si všimnime, že blahoslavenstvá sú stále úplne aktuálne, či už na úrovni osobnej alebo spoločenskej. Nie je ťažké rozpoznať nepretržité otázky, ktoré sa neustále ozývajú naprieč ľudskými dejinami: problémy chudoby a bohatstva, násilia a ohľaduplnosti, radosti a smútku, hladu a smädu, spravodlivosti a odpustenia, poctivosti a čistoty srdca, vojny a mieru, prenasledovania. Nachádzame tu všetky dilemy, ktoré znepokojujú náš svet. Blahoslavenstvá sú svojimi otázkami a protirečeniami akoby súhrnom ľudského života. Kladú ich pod svetlo Kristovho slova, ktoré ich osvieti ako slnko na svojom vzostupe, aby viedli naše kroky po ceste pokoja.
