Duše veľkého ticha

Boh sa nachádza v tichu. Je prítomný v Eucharistii, ticho čaká na našu spoločnosť a dúfa, že si nájdeme nejaký čas na posedenie s ním. Miluje nás, a pretože nás miluje, čaká. Zabúdame na neho, ale on vo dne v noci na nás stále myslí.

Ticho je nevyhnutným predpokladom pre rast vo svätosti, pre stretnutie s dobrým Bohom, ktorý nás vyzýva, aby sme hľadali jeho prítomnosť. Keď sa Eliáš stretol s Bohom na vrchu Horeb, bol „vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum.“ (1 Kr 19, 11–12). Boha môžeme hľadať v nesprávnych veciach. Hoci Božiu moc možno ľahko spájať so silným vetrom, lámaním skál, zemetrasením alebo požiarmi, Pán nebol v žiadnom z týchto javov. Prorok nám pripomína, že Boh je často skrytý na tých najnepravdepodobnejších miestach, najmä v zvuku čistého ticha.

Ani dominikánsky život, hoci je spojený s kázaním, nemožno žiť vo svojej plnosti bez chvíľ ticha. Táto realita je zakotvená v starom prísloví rádu – silentium est pater praedicatorum, ticho je otcom kazateľov. Tak ako otcovia plodia synov, ticho plodí kazateľov. Tiché rozjímanie je miesto, kde dominikán nachádza Boha, aby lepšie počul jeho hlas kvôli kázaniu jeho Kráľovstva.

Počúvanie Boha je neoddeliteľné od ďalšej charakteristiky dominikánskeho života, ktorá má tiež širší význam, vzťahujúci sa na všetkých kresťanov: počúvanie Boha je pretkané poslušnosťou. Hoci je poslušnosť často smutne nepochopená širšou kultúrou, nemožno ju vyňať z autentického kresťanského života. Poslušnosť nie je len plnenie príkazov; je to počúvanie a zosúladenie vlastného srdca so srdcom druhého. Slovo poslúchať je odvodené z latinského obaudire, ktoré spája ob, zosilňovač a audire, čo znamená „počúvať, počuť“. Z jej jednoduchej etymológie môžeme vidieť, že poslušnosť je vo svojej podstate samotným aktom sústredeného počúvania Boha. Ale toto počúvanie sa nemôže začať bez počiatočnej kvality ticha. Tu chápeme integrálne spojenie medzi tichom, poslušnosťou a poznaním Boha. Ticho rodí nevyhnutné prostredie na prípravu duše na poslušné počúvanie Božieho hlasu a počutím jeho hlasu spoznávame Boha a spoznávaním Boha prehlbujeme svoju dôveru v jeho lásku.

Jedna moderná svätica, ktorá vnímala nevyhnutnosť ticha, je radostná Matka Tereza z Kalkaty. Svätá Matka Tereza pochopila, aké dôležité je umiestniť ticho na začiatok kresťanského života, ako to napísala vo svojom zamyslení:

Ovocím ticha je modlitba,
ovocím modlitby je viera,
ovocím viery je láska,
ovocím lásky je služba,
ovocím služby je pokoj.

Modlitba, viera, láska, služba a pokoj sú zakorenené v tichu, začínajú sa tichom. Matka Tereza venovala veľkú časť svojho života mlčaniu pred dobrým Bohom a zachovávala svoju každodennú svätú hodinu v prítomnosti Najsvätejšej sviatosti. Podobne aj ctihodný Fulton Sheen praktizoval svoju každodennú hodinu eucharistickej adorácie za zachovanie svojho povolania. Čas strávený s Ježišom opísal: „Sedenie pred Prítomnosťou je ako keď sa telo vystavuje slnku, aby absorbovalo jeho lúče. Svätá hodina je dôverné stretnutie s Pánom. V tých chvíľach človek nehovorí modlitby, ale nahradí ich počúvaním.“

Aj keď nie sme všetci povolaní vykonávať každodennú svätú hodinu, mnohí svedčia o premieňajúcej sile strávenia iba jednej hodiny týždenne jednoduchým sedením v tichu pred skutočnou Ježišovou prítomnosťou pri eucharistickej adorácii. Naša kultúra zameraná na efektívnosť má problémy s pochopením krásy a radosti z uctievania, vníma to len ako stratu času, no my to vidíme inak. Čas daný Bohu nie je nikdy premárnený. Keď ideme k nemu, posilňuje našu dušu, utešuje naše trápenia a prináša do našich duší svoj pokoj. Keď prijímame jeho milosť, dokážeme lepšie s láskou poslúchať toho, kto nás nekonečne miluje. Ak sa vrátime do tichej prítomnosti dobrého Boha, spoznáme pravdivosť slov Matky Terezy: „Duše modlitby sú duše veľkého ticha.“