Rozhovor s Miriam Lexmann o pátrovi Mikulášovi Lexmannovi

Ako ste prijali správu o tom, že od 28. októbra 2019 do 7. novembra 2020 bol v rámci dominikánskej rodiny na Slovensku vyhlásený rok Mikuláša Lexmanna? Čo to pre vás znamená?

Túto správu som prijala s obrovským nadšením. Vedela som o prípravách a veľmi ma potešilo, že tento rok bol vyhlásený. Slovensko stojí na rázcestí v mnohých ohľadoch. Časti našej spoločnosti sa radikalizujú, mladí ľudia nepoznajú hrozby komunizmu, ich rodičia ho bagatelizujú. Žijeme konzumným životom a naša viera slabne. Mnohí – aj veriaci kresťania – sympatizujú s ideológiami alebo názorovými trendmi, ktoré pod rúškom nejakého pseudodobra okliešťujú ľudskú dôstojnosť a pod rúškom pseudoslobody potláčajú pravú slobodu. Práve v týchto časoch potrebujeme vzory veľkých ľudí, ktorí vydali svedectvo o Pravde a neváhali pre ňu položiť aj život.

S pátrom Mikulášom vás spájajú aj rodinné zväzky – ste jeho praneter. Spomínali vám vaši rodičia nejaké príbehy s ním?

Moji rodičia boli malé deti, keď páter Mi­ku­láš položil svoj život za Krista. Ale pamätám si, že sme občas chodili navštíviť Tetinku Máriu – matku pátra Mikuláša, ktorá žila pod Kalváriou v Bratislave s Mikulášovým rodným bratom Gregorom (v reholi bratom Rafaelom), tiež dominikánom. Tetinka sa dožila 103 rokov, bola veľmi vitálna a stále vtipkovala. Vlastne takú danosť mala asi celá rodina. Aj ujo Rehor, ako sme volali Mikulášovho brata Gregora, rád žartoval. Keď si dnes čítam svedectvá ľudí, ktorí stretli pátra Mikuláša, viem si jeho veľkodušnú, žartovnú a usmievavú povahu predstaviť práve vďaka stretnutiam s Tetinkou a ujom Rehorom.

Faktom je, že ľahké to nemala celá Mikulášova rodina.

Ujo Rehor bol odsúdený v procese Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára a odsedel si okolo 6 rokov vo väzení. Potom bol v pracovnom tábore v Handlovej. Práve do Handlovej presunuli aj mojich starých rodičov z otcovej strany v rámci takzvanej Akcie B – čo bol odsun inteligencie do výroby. Môjho starého otca Eduarda Lexmanna, pôvodne právnika, presunuli na práce v bani. Otec bol vtedy ešte dieťa, ale spomínal stretnutia s ujom Rehorom a aj to, že u nich doma tajne slúžieval svätú omšu.

Ako dieťa som stretla aj dve rodné sestry pátra Mikuláša, tiež zasvätené osoby. Máriu (rehoľným menom sestru Gabrielu), dominikánku, a Brigitu (sestru Agnesu), ktorá vstúpila ku školským sestrám de Notre Dame. Obidve postihol podobný osud, keď boli počas komunizmu zrušené rehole a museli čeliť prenasledovaniu. Vždy z nich vyžarovala sila, hlboká viera a láska, aj napriek všetkému, čím si museli prejsť.

Životný príbeh pátra Mikuláša je veľmi bohatý na inšpiratívne postoje. Ktorý z nich vás najviac oslovuje?

Páter Mikuláš vedel inšpirovať asi každým postojom, každým činom, každým dňom svojho života. V knihe Smrť za mrežami (Veronika Lagová a kolektív) je zachytených množstvo príbehov sprostredkovaných ľuďmi, ktorí sa s pátrom stretli. Ich spoločným menovateľom pre mňa je jeho láskavý prístup ku každému, veselá povaha a humor, ale hlavne chuť meniť veci a ľudí okolo seba a nebáť sa pritom ničoho. Ďalšou jeho silnou črtou bolo sociálne cítenie. Páter Mikuláš sa silno angažoval s cieľom pomôcť chudobným podľa vzoru sv. Dominika či už formou rôznych vzdelávacích aktivít alebo konkrétnou pomocou konkrétnym ľuďom. Snažil sa tiež o kultúrne a vzdelanostné pozdvihnutie. Bol zakladateľom najrôznejších krúžkov a spolkov – od ružencových cez hudobné až po esperanto, vyučoval na niekoľkých školách. Dal postaviť divadlo aj prvú krytú tržnicu. Snažil sa dostať kresťanský život aj mimo chrámov, aby evanjeliová radosť zo života prenikla aj profánny kultúrny svet, a ten sa tak mohol stať účinným prostriedkom apoštolátu. Zvlášť ma oslovuje jeho schopnosť využiť nové technické vymoženosti pri šírení evenjelia. Bol prvým kňazom s vodičským oprávnením a snažil sa o zavedenie automobilizmu do duchovnej správy. Bol tiež prvým duchovným s leteckými skúškami. Volali ho Lietajúci mních. Zaoberal sa aj fotografovaním a amatérskym filmovaním. Ak by som mala povedať, ktorý z týchto postojov ma najviac inšpiruje, vybrala by som si jeho nebojácny a pozitívny prístup k životu, ktorý naznačuje totálnu oddanosť a dôveru v Boha. Páter Mikuláš sa nebál skúšať nové veci, nebál sa púšťať do veľkých projektov a nebál sa ani jasne sa postaviť proti akémukoľvek režimu, ktorý bol nezlúčiteľný s kresťanstvom. Nebál sa za svoju vieru položiť život. Dokonca vtipkoval ešte aj tesne pred smrťou, hoci veľmi trpel a vedel, že umiera. Myslím si, že jeho veľkolepé dielo pramenilo práve z tejto oddanosti Bohu.

Jedna z najsilnejších udalostí zo života pátra Mikuláša je tá, keď v krypte dominikánskeho kostola v Košiciach ukrýval pred fašistami asi 20 ľudí, medzi ktorými boli nielen odporcovia fašistického režimu, ale aj komunisti a židia. Hoci určite nesúhlasil s viacerými názormi týchto ľudí, zachránil ich pred istou smrťou. Mať úctu, rešpekt k človeku, hoci má iný názor ako ja. Nevytráca sa tento postoj zo súčasnej spoločnosti, ale aj z našich kresťanských kruhov?

Keď si niekedy čítam diskusie pod článkami a blogmi na internete, prepadá ma nepríjemný pocit. Viem, že to nie je reprezentatívna vzorka občanov našej krajiny, ale aj tak si často uvedomujem, aký veľký priestor vo verejnej diskusii postupne zaberá nenávisť. No udalosti posledných týždňov nám ukazujú, že nezostáva len pri slovách. Zneuctenie židovských náhrobných kameňov, napadnutie dominikánov, útoky na cudzincov alebo medzi jednotlivými etnikami v rámci našej krajiny svedčia o tom, že od predsudkov a nenávisti je k otvorenému násiliu veľmi blízko. Žiaľ, často zlyhávame aj my kresťania, keď pod rúškom kresťanstva odsudzujeme tých druhých, nekresťanov. Alebo keď sa verejne porovnávame, čia viera je autentickejšia, a odsudzujeme sa medzi sebou navzájom. Nemyslím si, že v diskusii založenej na vzájomnom rešpekte sa nedá hľadať pravda. Skôr naopak, práve v diskusii založenej na úcte k druhému budeme vedieť oddeliť zrno od pliev. Páter Mikuláš išiel v príklade rešpektu oveľa ďalej. Riskoval svoj vlastný život, aby zachránil život tiež tým, ktorých názory nezdieľal, dokonca ich považoval za zlé. Veď neskôr pri nástupe komunistického režimu dal svoj postoj k tejto ideológii jasne najavo. A za svoje presvedčenie položil život.

Myslím si, že na to, aby Slovensko pochopilo veľkosť tohto príkladu, sa musí najskôr vysporiadať s vlastnou minulosťou. Niekedy mám pocit, akoby sme ticho zvaľovali vinu za všetky hrôzy II. svetovej vojny a neskôr komunizmu na Nemcov a Sovietov. Lenže tí, čo ohrozovali a ničili životy druhých, boli často susedia, kolegovia alebo bývalí spolužiaci… Pokiaľ nepríde aspoň k symbolickému požiadaniu o odpustenie a odpusteniu, nevraživosť – hoci v inej forme – sa bude prenášať z generácie na generáciu.

Čo vás na spomenutom Mikulášovom skutku najviac fascinuje?

Najviac asi práve ten fakt, že medzi zachránenými boli aj komunisti. Teda predstavitelia režimu, ktorý pátrovi Mikulášovi zobral život. Často som rozmýšľala nad tým, kde boli tí zachránení komunisti, keď bol páter Mikuláš prenasledovaný a väznený a keď musel znášať také zlé zaobchádzanie, že mu to až privolalo smrť.

Páter Mikuláš sa počas svojho života vzoprel fašistom a neskôr aj komunistom. Oba režimy považovali kresťanstvo za svojho nepriateľa. Napriek tomu dnes badáme, že viaceré prvky týchto režimov si znovu nachádzajú miesto v našej spoločnosti. A čo je prekvapivejšie, nachádzajú si miesto aj medzi kresťanmi. Čím je to spôsobené? Aká by podľa vás bola reakcia vášho prastrýka na dnešnú situáciu?

Sociálna náuka Cirkvi pretavila Kristovo učenie o láske k blížnemu do komplexného súhrnu postojov k otázkam života spoločnosti. Vychádza zo zjavených právd o človeku. Jej centrálnym pilierom je ochrana slobody jednotlivca a ľudskej dôstojnosti. Ak Boh pri svojej všemohúcnosti dal svojmu stvoreniu slobodnú vôľu, nik v mene žiadnej ideológie ho o ňu nemôže obrať. Ak Boh stvoril človeka na svoj obraz, jeho dôstojnosť musí byť nedotknuteľná. História potvrdila, že každá ideológia, ktorá okliešťuje slobodu človeka alebo útočí akoukoľvek formou na ľudskú dôstojnosť v mene nejakého cieľa, ktorý nazýva dobrom, skončí tragicky a prinesie zlo a skazu. Encyklika Rerum novarum pápeža Leva XIII. poukazuje na zlo, ktoré môže priniesť marxistická ideológia (teraz už vieme, že to bolo aktuálne) a ponúka alternatívu. Táto encyklika, mimochodom, priniesla koncept princípu subsidiarity, ktorý sa neskôr stal základným pilierom, na ktorom bola vybudovaná Európska únia. Ďalšia dôležitá encyklika v tomto zmysle bola encyklika Pia XI. napísaná v nemčine – Mit brennender Sorge (S úzkostlivou starosťou), ktorá jasne odsudzuje narastajúci režim v Nemecku – národný socializmus. V Nemecku sa pri nástupe Hitlera v jeden deň čítal vo všetkých kostoloch list odsudzujúci nacistický režim, ktorý bol tajne do krajiny prepašovaný z Vatikánu.

To, že si tieto ideológie nachádzajú miesto medzi kresťanmi, je podľa môjho názoru spôsobené nedostatočným pochopením a nedostatočným prežitím tajomstva lásky k blížnemu. Nedostatočným rozlišovaním medzi hriešnikom a hriechom, medzi nositeľom názoru a zlom. Je pravda, že sa v našej spoločnosti nahromadilo množstvo problémov, ktoré sa dlhodobo neriešili. Ale kresťan by nikdy nemal podporovať alebo volať po radikálnych riešeniach. Kresťan by si nikdy nemal zatvárať oči pred tým, keď mu niekto ponúka riešenie jeho problému, vediac, že vo svojej podstate nie je v súlade s učením Cirkvi. Kresťan má hlavne počúvať srdcom a nedať sa zaviesť silnými rečami alebo jednoduchými riešeniami komplexných problémov. Kresťan by mal podrobne skúmať postoje a riešenia navrhnuté aj takými politickými subjektami, ktoré sa verejne hlásia ku kresťanstvu. Aj vtedy je dobré zamyslieť sa, či je každá politika daného zoskupenia konzistentná s učením Cirkvi. Musíme si uvedomiť, že každá ideológia má svoje dôsledky. Na príklade komunizmu alebo nacizmu, či fašizmu je vidieť, že nimi ponúkané pseudodobrá boli pozlátkou na zlo. A práve naša viera, ak ju neustále prehlbujeme, nám zásadne pomáha v rozlišovaní medzi dobrom a zlom, spravodlivosťou a nespravodlivosťou, pravdou a lžou. Poznám seniorov, ktorí nečítajú denne všetky správy, nie sú na facebooku a nesledujú politické polemiky a diskusie. Keď s nimi však otvorím akýkoľvek problém v spoločnosti, cítiť, že ho vedia veľmi dobre uchopiť a rozpoznať, kde je dobro a kde zlo. To je dar viery, ak sa o ňu staráme.

Aká by teda bola reakcia pátra Mikuláša?

Myslím si, že by vo svojich homíliách a aktívnej evanjelizačnej činnosti na jednej strane poukazoval na nespravodlivosti, krivdy ale aj nepravdu a lož v našom verejnom živote. Na druhej strane by sa však snažil o obrodu našej viery, o prehĺbenie nášho poznania Božej lásky. Lebo v tom tkvie poznanie. Nijaká ideológia, len hlboká viera a láska k Bohu a blížnemu nám pomôže priniesť skutočné dobro do našej spoločnosti.

Dlhodobo pracujete v oblasti zahraničnej politiky a aktívne reagujete na dianie vo svete. Okrem iného sa venujete aj téme prenasledovania kresťanov. Navštívili ste viaceré krajiny, kde sú kresťania prenasledovaní. Je ich kresťanská viera v niečom iná ako tá naša?

Po každom stretnutí s prenasledovanými kresťanmi som cítila, aká slabá je moja viera. Títo ľudia naozaj žijú evanjelium. My v demokratickom svete sa zaoberáme otázkami, ako sú radikálny islam alebo geopolitické dôsledky čínskej ideológie. No opäť sa vrátim k rozlišovaniu – hlboká viera prenasledovaných kresťanov im pomáha vedieť jasne rozlišovať medzi hriechom a hriešnikom, alebo človekom a názorom. Dávajú nám nasledovania hodný príklad hlbokého prežitia lásky k blížnemu, keď riskujú svoje životy nielen pre Krista a pre svoju vieru, ale často práve pre blížneho moslima, či neveriaceho. Na Blízkom východe sú mnohé kresťanské komunity vystavené perzekúcii nie preto, že sú kresťania, ale hlavne preto, lebo prijmú medzi seba prenasledovaných moslimov, aby im poskytli ochranu. Hlavná línia konfliktu totiž častokrát vedie naprieč moslimskými denomináciami. Práve tento príklad kresťanskej lásky začína priťahovať mnohých moslimov. Nehovorí sa o tom veľa, ale takýto príklad kresťanskej lásky priviedol už mnohých moslimov k obráteniu. A mnohí z nich už pre Krista položili život, nakoľko konverzia je v týchto krajinách trestaná.

Na Slovensku nie sme pre svoju vieru prenasledovaní. Neviedli však roky náboženskej slobody po páde komunizmu k nárastu vlažnosti a ľahostajnosti vo viere?

Na jednej strane po roku 1989 sme zaznamenali veľký nárast účasti na svätých omšiach, budovali sa semináre pre veľký záujem o sviatosť kňazstva medzi mladými mužmi. Dnes je situácia, žiaľ, iná. Semináre sa zatvárajú, počet ľudí, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na svätých omšiach, klesol. Dokonca máme stále viac ľudí, ktorí akoby si chceli spraviť vieru pre seba – nazývajú sa modernými kresťanmi a podliehajú módnym trendom. Chcú patriť medzi tých, ktorých názory sú populárne, a tak sa odkláňajú od základného učenia cirkvi – ako je napríklad ochrana života od počatia – alebo sa angažujú či podporujú ideológie a politické prúdy, ktoré sú nezlučiteľné s učením Cirkvi. Vždy, keď nad týmto trendom rozmýšľam, spomeniem si na slová emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorý často hovoril o tom, že máme byť kreatívna menšina – že máme byť kvasom, ktorého aj keď je málo, prekvasí celé cesto. Európa si dlhodobo zvykla, že väčšina ľudí sú kresťanmi, a preto sme akoby zleniveli. Počítali sme s tým, že keď je nás väčšina, nepotrebujeme sa snažiť meniť svet okolo nás, lebo je prirodzene kresťanský. Lenže teraz zisťujeme, že tá väčšina sú kultúrni kresťania a svet okolo nás už nie je až taký kresťanský. Ale my nepotrebujeme byť väčšinou na to, aby sme menili svet. Veď máme na našej strane všemohúceho Boha! Dvanásť chudobných apoštolov zmenilo celý svet len preto, že mali vieru. Ak budeme žiť autentickú vieru, aj my sa môžeme stať kvasom, ktorý zmení svet!

Určite je to veľmi komplexná téma, ale ako, podľa vás, prerastie viera človeka do živej viery?

Ťažko povedať. Možno na to ani neexistuje všeobecná odpoveď. Myslím si, že každý človek má sebe vlastnú cestu. Pravdepodobne jediným spoločným menovateľom je túžba a každodenná práca na tomto cieli. Preto priblížim moju púť. Pamätám si, že keď som prijímala sviatosť birmovania, nevedela som tento okamih patrične prežiť a bolo mi to ľúto. Ak by som mala tú možnosť, asi by som požiadala rodičov o odklad… ale bolo to ešte za komunizmu a všetko okolo toho bolo príliš komplikované. Neskôr sa moja viera prehĺbila cez bolesť. Ale teraz nehovorím o tom, ako sa človek rýchlo začne modliť v časoch, keď prechádza problémami. Skôr sa snažím poukázať na to, že viera sa prehĺbi, keď človek nájde svoju cestu aj v utrpení, bolesti, alebo keď sa jeho život pohne iným smerom, ako by chcel. Nájde zmysel svojho kríža, objíme ho a sám sa rozhodne ho niesť a kráčať deň po dni ďalej. To je podľa mňa živá viera.

Váš prastrýko v roku 1946 založil časopis Svätý Ruženec. Bol horlivým šíriteľom modlitby ruženca. Nuž nedá sa mi neopýtať na váš vzťah k modlitbe ruženca.

Keď som bola mladšia, moja modlitba bola skôr len rozhovorom s nebeským Otcom. Skúšala som hľadať Boha v akomsi intelektuálnom poznávaní. Možno sa mi zdala modlitba ruženca monotónna, málo kreatívna. Ale vždy som sa ho aspoň z času na čas modlila. Cítila som, že to tak má byť, hoci som ruženec nedokázala prežiť. Až dnes začínam chápať, že modlitba ruženca nie je monotónna, ale monotematická. Nedávno som prečítala knihu „Buď, kde si“ s podtitulom „O múdrosti púštnych otcov a nástrahách dnešnej doby“ od Štěpána Smolena. Tento vtedy seminarista, dnes už katolícky kňaz, v knihe rozoberá veľmi zaujímavým a často vtipným spôsobom podstatu každodennej všednej práce a pravidelnej modlitby. Dokonca napísal ešte jednu knihu – Do boje s růžencem aneb Jak se porazit a přitom vyhrát. Ale tú som zatiaľ neprečítala.

K modlitbe ruženca ma okrem pátra Miku­láša inšpiruje aj môj ďalší veľký vzor, svätý Ján Pavol II. Bol veľkým mariánskym ctiteľom. Keď v detstve stratil matku, odovzdal sa Panne Márií ako svojej nebeskej Matke. Odvtedy opakoval svoje známe motto: Totus tuus – celý tvoj.

A v súvislosti s modlitbou ruženca by som chcela ešte spomenúť svedectvo bývalého kaplána kráľovnej Alžbety, pôvodne anglikánskeho biskupa Gavina Ashendena, ktorý nedávno konvertoval na katolícku vieru. Keď sa ho médiá pýtali na dôvod, spomenul tri: hlboká modlitba ruženca, ku ktorej ho doviedol film o mariánskych zjaveniach. Ďalším krokom bolo rozjímanie nad eucharistickými zázrakmi, ktoré v anglikánskej komunite nemajú žiadne miesto. A nakoniec vďaka svedectvu sv. Johna Henryho Newmana objavil význam učiteľského úradu cirkvi.

Vráťme sa ešte k vášmu prastrýkovi. Ak by ste mali vybrať tri postoje pátra Mikuláša Lexmanna, ktoré sú dôležité pre správne prežívanie katolíckej identity veriaceho človeka v roku 2020 na Slovensku, ktoré by to boli?

Všetky tri postoje, ktoré vyberiem, som už spomenula vyššie. Ale teraz ich uvediem do kontextu otázky. Po prvé je to láska k blížnemu – Mikulášova neúnavná pomoc chudobným a núdznym, ale aj celkový láskavý prístup ku každému. Tento prístup by som chcela zdôrazniť preto, lebo sa mi zdá, akoby sme na Slovensku niekedy čakali, že všetko utrpenie a všetky problémy má riešiť niekto iný – štát, mimovládne organizácie, Cirkev. Inštitúcie poskytujú všeobecné riešenia, ale nikdy nenahradia lásku k blížnemu. Inštitúcie poskytujú schémy, ale vypĺňajú ich činy jednotlivcov.

Po druhé by som chcela vyzdvihnúť Mikulášovu vernosť Bohu a učeniu Cirkvi. Žijeme v dobe, keď na nás útočí relativizmus a populizmus. Ak budeme verní Bohu a učeniu Cirkvi, nedáme sa zlákať ani kresťanmi, ktorí si hovoria moderní, prispôsobujú si vieru populárnym trendom a z vernosti učeniu sa vysmievajú. Na druhej strane dokážeme rozpoznať, že jednoduché riešenia a akoby priama reč, ponúkané v kontexte šírenia strachu a nenávisti, delenia ľudí na nás dobrých a tých zlých, pričom sa ich protagonisti zaštiťujú kresťanskými symbolmi a hodnotami, je neprijateľnou a toxickou karikatúrou kresťanstva. Tieto dva protipóly radikalizujú verejnú diskusiu a tým aj celú spoločnosť. Tu by som chcela vyzdvihnúť jasný odmietavý postoj pátra Mikuláša k akémukoľvek radikalizmu, akejkoľvek ideológii alebo politike, ktorá je postavená proti nejakej skupine obyvateľstva, názorovej, náboženskej či etnickej. Môžeme byť kritickí k určitým názorom alebo forme správania, ale náš odmietavý postoj sa má obmedziť na názor alebo konkrétne činy, a nie mieriť na ich nositeľa. Preto je dobré, aby sme sa v tomto zmysle zapájali do verejnej diskusie. Lebo aby zvíťazilo zlo, stačí, aby dobrí ľudia boli ticho.

A do tretice?

Do tretice by som chcela vyzdvihnúť proaktívny a kreatívny prístup pátra Mikuláša k šíreniu Božieho slova. Využíval všetky možné formy, všetky možné cesty, ktoré mu priniesol život alebo ponúkali technické vymoženosti doby. Aj my sme povolaní ísť do celého sveta a šíriť evanjelium. Som presvedčená, že nám Pán denne dáva príležitosti vydať svedectvo o Pravde. Preto musíme mať otvorené oči, ale hlavne srdce, aby sme tieto príležitosti rozpoznali a mali silu a odvahu ich naplniť.

O čom by v súčasnosti páter Mikuláš často kázal a písal?

Snažím sa predstaviť si pátra Mikuláša v kontexte celej jeho bohatej činnosti a myslím si, že by sa vo svojich homíliách a textoch dotýkal podstatných problémov našej spoločnosti. Sústredil by sa na ochranu ľudskej dôstojnosti počas celej dĺžky života – od počatia až po prirodzenú smrť. Upozorňoval by, ako to robí dnes pápež František, že aj korupcia, nevymožiteľnosť práva, či rozkradnuté zdravotníctvo, ale aj obchodovanie s ľuďmi sú útokmi na ľudskú dôstojnosť. Ďalej si myslím, že by sa páter Mikuláš snažil vyzdvihnúť to dobré v spoločnosti a upozorniť na to zlé. Snažil by sa osloviť mladých ľudí a vedel by sa k nim priblížiť ich jazykom a dokonalým poznaním ich pocitov a starostí, či obáv. Hovoril by k nim o nástrahách sociálnych sietí, o lži na internete, dezinformáciách a ponúkol spôsob, ako hľadať pravdu, ale i Pravdu. Jeho láska k moderným technológiám by ho iste primäla k tomu, aby sa vyjadroval k nástrahám vedy a výskumu a k bioetickým témam. A, samozrejme, snažil by sa povzbudzovať ľudí, aby spoznávali Boha a prehlbovali si vieru modlitbou. Ale nie sú podstatné len témy, ale aj forma. Páter Mikuláš by podľa mňa volil rôzne, moderné formy komunikácie a snažil by sa ľudí nerozdeľovať, ale spájať.

fr. Alan Dely OP