Svätého Alberta mnohí poznáme zo životopisu svätého Tomáša Akvinského, ako jeho učiteľa. Prívlastkom „Veľký“ ho nazývali už počas života a celkom oprávnene. Albertus Magnus (Albert Veľký; žil v rokoch 1200 – 1280) bol jedným z najuniverzálnejších mysliteľov, ktorí sa objavili počas stredoveku. Písal o botanike, astronómii, chémii, fyzike, biológii a geografii, v dielach zabŕdol aj do logiky, psychológie, metafyziky, meteorológie, mineralógie a zoológie.
Albert bol najstarším synom bohatého nemeckého pána. Na Univerzite v Padove študoval slobodné umenia. V roku 1223 vstúpil do novozaloženej dominikánskej rehole v Padove. Neskôr vyučoval teológiu v niekoľkých nemeckých kláštoroch. Koncom roku 1245 prišiel Tomáš Akvinský do Paríža ako dominikánsky novic a stal sa Albertovým žiakom. O tri roky neskôr bol Albert poslaný do Kolína nad Rýnom, aby založil prvú univerzitu v germánskych a slovanských krajinách, a Tomáš ho sprevádzal. V roku 1254 bol zvolený za provinciálneho predstaveného dominikánskej rehole v Teutónsku (dnešné Nemecko). V roku 1260 ho pápež Alexander VI. ustanovil za biskupa Regensburgu. Po dvoch rokoch sa však úradu zriekol, pretože sa cítil nehodným.
Albert písal komentáre k Biblii a ako jediný medzi stredovekými učencami písal komentáre ku všetkým známym Aristotelovým dielam.
Filozofiu nepovažoval za protiklad viery, ale za akýsi úvod do nej.
Prírodu skúmal ako objekt stvorený Bohom. Jej poznávanie ho viedlo ku kontemplácii nesmiernej Božej veľkosti a múdrosti.
Napriek tomu, že môžeme z Alberta nadobudnúť dojem všestranne rozhľadeného a v mnohých oblastiach excelujúceho učenca, medzi jeho najdôležitejšie osobnostné črty patrili pokora a skromnosť. V tieni svojho žiaka Tomáša len potvrdzuje oddanosť týmto cnostiam.
-js-
