Albertov život

Albert Veľký sa narodil niekedy krátko pred rokom 1200 v švábskom mestečku Lauingen na Dunaji (asi 60 km od Ulmu). Obklopený krásou pôsobivej krajiny v okolí rieky bol vždy úzko zrastený s prírodou a domovom. Krásu Božej prírody pozoroval s otvoreným a úprimným srdcom, kontemplácia stvorenstva ho privádzala bližšie k Stvoriteľovi. Okolo roku 1222 odcestoval na štúdiá, predovšetkým prírodných vied, do severného Talianska. V Padove sa zoznámil aj s novou rehoľou bratov kazateľov – dominikánov, ktorá v duchu sv. Dominika spojila spôsob života Kristových apoštolov s dôsledným štúdiom. Bratia tejto rehole sa čoskoro presadili v akademickom prostredí vznikajúcich univerzít. Veľa študentov, a jedným z nich bol aj Albert, vstúpilo do dominikánskej rehole po stretnutí s mimoriadne horlivým nástupcom sv. Dominika vo vedení rehole, bl. Jordánom Saským.

Po ukončení štúdia, rehoľnej formácie a kňazskej vysviacke, Albert asi od roku 1233 pracoval ako lektor na dominikánskych rehoľných školách v Hildesheime, Freiburgu, Regensburgu, Strassburgu a pravdepodobne aj v Kolíne nad Rýnom, až kým asi ako štyridsiatnik nebol poslaný na univerzitu v Paríži, kde ako prvý Nemec získal katedru. Tu mal veľmi úspešné prednášky k Sentenciám Petra Lombardského (teologická učebnica stredoveku) a stal sa magistrom teológie. V roku 1248 ho poverili, aby zriadil a viedol dominikánske stredisko štúdií (studium generale) v Kolíne nad Rýnom. Aj jeho pričinením sa z tohto mesta stalo vtedajšie vedecké centrum Nemecka a položili sa základy pre budúcu univerzitu.

V roku 1254 vo Wormse zvolili brata Alberta za provinciála nemeckej dominikánskej provincie, ktorá mala v tom čase viac ako 1000 bratov a zastrešovala viac ako 40 kláštorov a Albert ako provinciál sa staral o vzrast jej rehoľného ducha. Aj popri týchto starostiach nezanedbal štúdium a vedecké skúmanie. Časté putovanie pešo krajinou bolo pre neho príležitosťou pozorovať flóru a faunu, rozprávať sa s ľuďmi, čerpať nové skúsenosti a podnety k bádaniu.

Albert úspešne obhajoval pred pápežom Alexandrom IV. žobravé rehole, keď im chceli odňať právo vyučovať na univerzitách. V roku 1260 bol Albert postavený pred ďalšiu prekvapivú výzvu. Hoci mal iné plány, s veľkodušnou pokorou prevzal 5. 1. 1260 nábožensky i hospodársky zanedbanú diecézu v Regensburgu na žiadosť pápeža. Generálny predstavený rehole ho predtým napomenul, aby biskupský úrad neprijal a zostal verný rehoľnému ideálu, aby odmietol biskupskú hodnosť spojenú s bremenom majetkov a svetskej správy. Albert v tejto dilematickej situácii nehľadal svoju, ale Božiu vôľu a na naliehanie pápeža aj túto nečakanú úlohu prijal. Mnohých ako biskup prekvapil tým, že neopustil dominikánsky ideál ohlasovať evanjelium v chudobe. Nevystupoval z pozície mocnára či cirkevného kniežaťa, naopak, často pešo putoval v skromnej obuvi brata kazateľa po svojej diecéze a starostlivo ju vizitoval. Vyslúžil si tým u ľudí prezývku Bundschuh – „sedliacka topánka“. Hoci sa úspešne zhostil svojej náročnej úlohy a v pomerne krátkom čase dosiahol rozsiahlu obnovu diecézy, už po roku biskupskej služby požiadal o uvoľnenie z nej. Nasledovník Alexandra IV. mu toto povolenie v roku 1262 udelil, aby sa opäť naplno mohol venovať vedeckej práci. Opätovne prijal pôsobenie na parížskej univerzite a po ešte viacerých zmenách nakoniec v roku 1270 zakotvil v jeho druhom domove, v Kolíne nad Rýnom.

Albertov život sa vyčerpával v prednáškach, vedeckej práci, duchovnej službe a biskupskej činnosti, zabezpečoval posviacky mnohých kostolov a oltárov. Zomrel, keď mal viac ako 80 rokov, dňa 15. 11. 1280 v kolínskom dominikánskom kláštore. V roku 1484 pápež Inocent VIII. povolil zriadenie oltárov zasvätených Albertovi v dominikánskych kostoloch v Kolíne a Regensburgu, čo v istom zmysle zodpovedná dnešnému blahorečeniu. Plného uznania sa mu dostalo 16. 12. 1931, keď ho pápež Pius XI. bulou In thesauris sapientiae (V pokladnici múdrosti) vyhlásil za svätého a učiteľa Cirkvi. Jeho telesné pozostatky sú v súčasnosti uložené v kostole sv. Andreja v Kolíne nad Rýnom.

Albertovo dielo

Albert zanechal neobvykle rozsiahle literárne dielo. Vynikal nie len obrovským rozsahom svojich vedomostí, ale aj ich všestrannosťou, preto ho volali aj doctor universalis. Zaslúžil si tiež prívlastok Magnus – Veľký. Tento rozsah teologických, filozofických a prírodovedných vedomostí sa považoval za zázrak – miraculum 13. storočia. Posledné vydanie jeho zobraných, avšak ešte nie celkom kompletných spisov obsahuje až 38 zväzkov. Nové kritické vydanie vychádza v redakcii nemeckého inštitútu Albertus-Magnus-Institut. Spisy možno rozdeliť do troch skupín: prírodovedecké, filozofické a teologické. Z najvýznamnejších možno spomenúť rad navzájom súvisiacich teologických súm a komentár k Sentenciám. Ďalej napísal komentáre ku všetkým vtedy známym dielam Aristotela vo forme parafráz – teda formou voľných, objasňujúcich úvah; ďalej komentáre k prácam kresťanského novoplatonika Dionýzia Areopagitu; a tiež komentáre k početným knihám Svätého písma, osobitne k evanjeliám. Dielo Živočíchopisa komentár k Matúšovmu evanjeliu zostali v rukopise v Kolíne.

Obdivuhodná je však nie len všestrannosť Albertových vedeckých záujmov, ale aj jeho úsilie o novú univerzálnu koncepciu vedenia (teologického, filozofického i prírodovedeckého). V tom čase neustále vzrastala autorita Aristotela a Albert geniálne podnietil vyrovnanie sa stredovekej latinskej kultúry s Aristotelom, ktoré dovŕšil jeho dominikánsky spolubrat a žiak sv. Tomáš Akvinský. Albert sa rozhodol na odvážny projekt sprístupnenia celého Aristotelovho diela Západu, je zakladateľom kresťanského aristotelizmu. Bezprostredným podnetom k systematickému vyrovnaniu s aristotelizmom bola výzva pápeža Alexandra IV., aby počas pobytu na jeho dvore v Anagni (1256) vyvrátil náuku arabského filozofa Averroëa, ktorý popieral nesmrteľnosť ľudskej duše. Aristotelovo dielo bolo vtedy známe hlavne cez arabských komentátorov a ich výklad bol často nezlučiteľný s kresťanskou vierou. Preto bolo zakázané vyučovať ho na vtedajších univerzitách. Albert, využívajúc dovtedy nazhromaždené poznatky z kresťanského myslenia, napísal parafrázy a komentáre k Aristotelovým názorom a vytvoril tak základ pre nové porozumenie viery. To znamenalo začiatok veľkého obratu v európskom kresťanskom myslení, ktoré sa otvorilo vplyvu gréckych a arabských poznatkov a ktorého pozornosť v dosiaľ nevídanej miere zaujal aj prirodzený svet.

Pre Alberta je príznačné, že sa zaoberá aj prírodovednými spismi Aristotela, pretože „Boh je zdrojom poznania, Stvoriteľom a Pánom prírody“. Zaoberajúc sa prírodou, chce sa dopátrať k jej poslednej príčine a dokázať, v akom vzťahu k nej sú všetky veci a javy vesmíru. Poznávanie stvoreného univerza a jeho filozofická reflexia vedie v Albertovej koncepcii k podpore teológie a viery, pretože stvorený svet sa chápe ako epifánia Boha. Preto nemôže byť principiálny rozpor medzi nadprirodzeným a prirodzeným Božím zjavením. Albert v prírode vidí symbol veľkosti a krásy Boha Stvoriteľa. V istom komentári Albert hovorí: „Celý vesmír je Božou rečou adresovanou človeku“ a cituje 19. žalm – „Nebesia rozprávajú o sláve Boha, obloha hlása dielo jeho rúk.“ Teológia a prírodná veda teda smerujú rôznym spôsobom k tomu istému prameňu a ich premostením je filozofia. Človek môže pristupovať k stvorenstvu s úctou a úžasom, s pokorným vedomím, že čokoľvek urobí, nevyrovná sa veľkosti a kráse Božieho stvorenia: „Aj tá najskvostnejšia katedrála je v porovnaní s vysokým jedľovým lesom iba zhlukom kamenia.“ Úprimné skúmanie prírody je legitímnou cestou smerujúcou k poznaniu Boha. „Kto sa prírodnými vedami zaoberá dôkladne, Božie slovo v ňom nevyvoláva pochybnosť.“ – Albert tým myslel vieru a poznanie v ich vzájomnom prepojení.

Albert bol vynikajúcim skúmateľom prírody a zberateľom. Uskutočňoval aj vlastné výskumy, najmä v oblasti botaniky a zoológie. Všimol si napríklad, že kvety majú podobu vtáka, zvona alebo hviezdy, čím vystihol základné morfologické rozdelenie kvetov krytosemenných rastlín na kvety súmerné a pravidelné. Všíma si tiež rozdiel v stavbe stonky jednoklíčnolistých a dvojklíčnolistých rastlín, odlišuje tŕne od ostňov, opisuje vždyzelené listy imela, stavbu jablka atď. V experimentálnej záhrade si všíma vplyv teploty na fenológiu rastlín. Hoci jeho dielo De vegetabilibus libri ešte odzrkadľuje antický náhľad na svet rastlín, vďaka jeho vlastným pozorovaniam a opisom ho možno považovať za priekopnícke a pripravujúce pôdu pre vedeckú botaniku. Jeho dielo predstavuje prvú prácu, ktorá aspoň čiastočne opisuje európsku flóru a stáva sa tak modelom a prekurzorom vedeckej literatúry latinského sveta nie len v oblasti botaniky. V zoológii sa Albert považuje za priekopníka napr. v anatómii hmyzu.

Hoci Albert veľa poznatkov prevzal od dobových autorít, bol už aj mužom bezprostrednej skúsenosti, empírie, pozorovania a experimentu. Od mladosti veľa času trávil v prírode a putovaním krajinou. Konkrétne poznanie skutočnosti získané v bezprostrednom styku s vecami je pevné východisko akéhokoľvek prirodzeného poznania: „Cieľom prírodovedeckého skúmania nie je jednoducho prijímať konštatovanie druhých, ale dôležité je bezprostredne skúmať príčiny, ktoré pôsobia v prírode“ (De Mineralibus2). Vo svojej rozprave o rastlinách uvádza zásadu, že skúsenosť či experiment je jediným spoľahlivým prostriedkom takéhoto výskumu: Experimentum enim solum certificat in talibus (De Vegetabilibus 6). O rastlinách hovorí vo svojom spise takto: „Z tých, o ktorých chceme hovoriť, sme jedny poznali sami prostredníctvom skúsenosti, o iných máme však správu od tých, o ktorých sme sa presvedčili, že nepovedia tak ľahko niečo, keď to nie je potvrdené skúsenosťou (experimnetom).“ Tradované poznanie teda musí obstáť pri preskúšaní a overení. Takto opravil napr. tradované Aristotelovo tvrdenie, že úhor sa živí bahnom: „Sám som videl ako žral žabu, červy a kusy ryby a ako sa chytil na udicu s takouto návnadou.“ Obhajoval tiež guľatosť Zeme s odkazom na okrúhlosť tieňa Zeme na Mesiaci pri zatmení.

Albertov odkaz

Pápež Pius XII. 16. 12. 1941 vyhlásil sv. Alberta za patróna prírodných vied a prírodovedcov. Bolo to práve v kritickom čase vojny, keď prírodovedci, filozofi, teológovia a ustarostení ľudia z celého sveta prosili pápeža o osobitného svätého ochrancu. Objavy a pokrok v prírodných vedách dali človeku do rúk prostriedky s možným dosahom na celé ľudstvo. Práve Alberta, známeho nielen ako vedca, ale aj mierotvorcu a zmierovateľa, môžu mnohí prírodovedci a pracovníci výskumných inštitúcií prijať za vzor a prosiť ho o príhovor, aby sa v zodpovednosti pred Bohom a celým ľudstvom vedecké poznatky využívali pre skutočné dobro človeka i celého stvorenstva. Pri príležitosti jubilea 700 rokov od úmrtia sv. Alberta navštívil jeho hrob v Kolíne nad Rýnom aj vtedajší pápež sv. Ján Pavol II., ktorý tam zhromaždeným vedcom povedal: „Veda priniesla veľmi dôležité a ďalekosiahle poznatky o ľudskej činnosti a správaní. Sú však ohrozené čisto technicky podmienenou kultúrou, ktorá ich dokáže zneužiť na manipuláciu človeka, na bezohľadné ekonomické ciele a politickú nadvládu.“

Albertov prínos treba vidieť aj v celkovom duchovnom kontexte jeho života. Práve tento kontext poukazuje na to, že vzrast vedomostí má ísť ruka v ruke s prehlbovaním čností. Čím viac je človek vedcom, tým viac sa má stávať svätcom. Poznanie bez lásky by človeka napĺňalo pýchou. Veda pomáha poznávať Božie stvorenie, je tu však nebezpečenstvo, aby sa pozornosť človeka neobmedzovala len na predmet skúmania, ale aby sa ľudský intelekt dokázal cez skúsenosť so stvorením preniesť k Stvoriteľovi. Svet je nie len zdrojom informácie, ale aj predmetom kontemplácie človeka. Keď sa vedecké bádanie spojí s pokorou a modlitbou, otvára sa zdroj veľkého dobra, prehlbujúceho ohlasovanie radostnej zvesti evanjelia. Príroda, celé Božie stvorenstvo, nie je len predmetom či materiálom voľne dostupným pre využívanie človekom, ale je aj akousi knihou prirodzeného Božieho zjavenia, v ktorej môže čítať o Bohu každý človek, ak číta úprimne a bez predsudkov. Stvorený svet, osobitne živé bytosti, si preto zaslúžia úctu, zachovanie ich rozmanitosti a zodpovedný prístup človeka.

Dôležitý je tiež Albertov odkaz univerzality a ochoty vzdať sa vlastných záujmov v prospech vyššieho dobra. Špecializácia je v súčasnom vedeckom svete veľmi dôležitá na dosiahnutie väčšej efektívnosti bádania, každý vedec si však má udržiavať rozhľad a nadhľad aj mimo rámca svojej špecializácie a dozrievať ako človek v celej šírke svojej osobnosti. Vedecká práca nemá byť pre vedca najvyššou hodnotou a izolovať ho od ľudského spoločenstva, vedec má mať srdce ochotné pomôcť aj mimo rámca svojich záujmov. Albertov život tak poukazuje na veľmi plodné spojenie veľkej vzdelanosti s mravnou zrelosťou, keď sa veda a filozofia nestávajú prostriedkom k vlastnej povýšenosti a pýche, ale k umenšovaniu a pokore, k službe Bohu a ľuďom.

Život a dielo sv. Alberta, patróna prírodovedcov je tak pokladnicou spirituality kresťanského vedca, ktorého cieľom nie je len prehlbovanie poznania, ale aj jeho solidárne využitie na rast vo viere a láske vo svete, pre dobro človeka i celého stvoreného sveta.

Dominik R. Letz OP