9. októbra si v našej reholi spomíname na Ľudovíta Bertrána, vynikajúceho kazateľa a obnovovateľa rehoľného života.

Ľudovít Betrán sa narodil 1. januára 1526 vo Valencii. Ako šestnásťročný proti otcovej vôli odišiel z domu smerom na Santiago de Compostela. Vrátili ho späť domov. Keď mu odopreli vstúpiť do Rehole kazateľov, potajomky prichádzal na zasadanie konventnej kapituly, aby počúval povzbudivé kázne. Konečne 26. augusta 1544 mu dovolili obliecť rehoľné rúcho napriek stále trvajúcemu nesúhlasu rodičov. Keďže s plným zápalom srdca túžil byť dokonalým obrazom brata kazateľa, v reholi sa stal ideálom a vzorom pre novicov, ktorých mu zverili na výchovu a výuku. Tým, že spájal prísne odriekavý život s apoštolskou horlivosťou pri šírení viery, dosiahol to, že ho poslali do najodľahlejšej oblasti Ameriky, do Novej Granady, terajšej Kolumbie.
Prežil tam sedem rokov a napĺňal ich horlivou a úmornou prácou medzi domorodcami, z ktorých mnohých priviedol k svetlu evanjelia; obdivuhodne mu rozumeli, aj keď im hovoril svojou vlastnou rečou. Priúčal ich dokonalejšiemu spôsobu života a nebojácne ich bránil proti zvoli dobyvateľov – konkvistadorov, v tom ho podporoval aj Bartolomej de las Casas. Do vlasti sa vrátil roku 1569 a tu svoj život celkom zasvätil apoštolskej službe za obnovu kresťanského a rehoľného života; pričom silnela v ňom túžba po svätosti života. V jeho duchovnom živote prevládajúcim znakom bola bázeň pred Bohom. Zomrel vo Valencii 9. októbra 1581. Pápež Klement X. ho vyhlásil za svätého 12. apríla 1671. Počas španielskej občianskej vojny roku 1936 boli jeho telesné pozostatky spálené.

Z Rečí svätého kňaza Ľudovíta Bertrána

Duch Svätý zdržal Jána na púšti, aby Krista nevidel ani nepoznal, a to pre vznešenosť svedectva, ktoré mu hodlal odovzdať neskôr. A on ho naozaj nikdy nevidel, až do tej chvíle, keď pri Jordáne zbadal holubicu vznášať sa nad jeho hlavou: „Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.“ 
     Bol prítomný tam, kde zaznel „Otcov hlas“, ktorý ho predstavil ako svojho „Syna“. Tam ho Duch Svätý ozdobil veľkými čnosťami: pokorou, skromnosťou a inými, takže odišiel z púšte a stal sa „soľou“ na záchranu ľudí pred nákazou, stal sa „svetlom“, aby slepým dával zrak, stal sa „opevneným mestom“, aby sa do neho uchýlili ľudia svätí a čnostní. 
     Keďže úloha kazateľa má také vysoké a vznešené postavenie, z toho plynie, že vyžaduje aj veľkú prípravu. Brat môj, prečo sa čuduješ, že tvoja učenosť neprináša ovocie, keď ku kázaniu prichádzaš nie zo samoty, ale zo zmätku svojej duše, nie z blízkosti čností ale pýchy? Aby si sa stal dobrým kazateľom, musíš prichádzať zo samoty. Kým náš Pán Ježiš Kristus celú noc strávil v modlitbe, a to len pred jednoduchým vyslaním svojich učeníkov, aby hlásali jeho učenie a aby ich kázne priniesli ovocie, čo zatiaľ robí pohodlný a málo zbožný kazateľ? Ak neprichádzaš zo samoty, tvoja kázeň neprinesie nijaký úžitok. A keďže hlas máš síce Jakubov, ruky však Ezauove, pousiluj sa, aby si sa stal dobrým kazateľom. Naozaj vyhľadávaj modlitbu a únik do samoty, lebo ináč nebudeš môcť dostať odmenu dobrých kazateľov. 
     Boh ustanovil Jána za kazateľa a on sa stal mužom veľkého pokánia. Totiž každé poslanie, ak sa prijíma z Božích rúk, je do určitej miery postavené na pokání. On má moc položiť na teba kríž, pod ktorým mu máš slúžiť. Tebe však neprináleží si ho vybrať, lebo, čo by si si vybral aj ťažší kríž, nebudeš ním spasený, pretože ho na teba nevložil Boh. Pán to neprijal ani od onoho mládenca, ktorý sa ponúkol Kristovi, že bude nasledovať jeho dôstojnosť, slovami: „Učiteľ, pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš“, pretože nemal na to právo, aj keď sa tak ochotne ponúkol vo všetkom nasledovať Pána. 
     Pokánie svätého Jána udivuje anjelov v nebi a desí démonov v pekle: vidieť totiž človeka, ktorý bol svätý skôr, ako sa narodil a ktorý nikdy nespáchal smrteľný hriech. Ako sa sužuje tak veľkým pokáním. Za aké hriechy? Vôbec neviem. Z toho sa dá usúdiť, čo o Božej spravodlivosti a o jeho prísnosti si myslí ten, ktorý so sebou tak zaobchádza, hoci je bez hriechu, čo si tiež myslí o tomto živote a jeho prepychu. 
     Z toho však, že sa ho zriekol, môžeme súdiť, že on sám mal jedno ucho pritlačené na bránu pekla a ním načúval neznesiteľné stonanie, a druhé ucho mal nastavené k nebeskej blaženosti, a počúval nebeské spevy. A preto konal také veľké pokánie, aby to prvé nemusel trpieť, a to druhé aby nestratil. Ako hlboko musí preniknúť do duše svätého muža pomyslenie na Boží súd. 
     Všimni si, čo svätý Pavol vraví o sebe: „Nie som si ničoho vedomý, ale to ma neospravedlňuje. Pán je môj sudca.“ 
     Preto prorok Jeremiáš hovorí: „Postav si stĺpy, zasaď si kamene, daj pozor na cestu, chodník, ktorým si kráčal.“ Hriešnik, počúvaj Ducha Svätého. Obklopený trpkosťou pokánia, postav sa na stĺpy uvažovania; mysľou zostúp do pekla a ňou aj vystúp do neba. A touto skúsenosťou poučený, „veď svoje srdce po ceste“ a usiluj sa vstúpiť na bezpečný chodník, a daj si pozor, aby si sa nezošmykol do zatratenia.