List Magistra rehole
Rím, 24. apríl 2021 Prot. 74/18/547 Margaréta z Città di Castello
Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme. (Ž 27,10)
Všetkým provinciálom a viceprovinciálom, všetkým členom dominikánskej rodiny.
Drahí bratia a sestry,
s vďačnosťou Bohu, Darcovi všetkého dobra, Vám s radosťou oznamujem nastávajúcu „ekvivalentnú (rovnocennú) kanonizáciu“ našej sestry Margaréty z Città di Castello (Margherita della Metola – 1287-1320).
Životný príbeh tejto najnovšej svätice dominikánskej rodiny je srdcervúci a dojemný súčasne: narodila sa slepá, mala zdeformovanú chrbticu, jednu ruku zle vyvinutú, jednu nohu kratšiu ako druhú; jej rodičia ju počas detstva skrývali pred zvedavými pohľadmi, až ju napokon sami opustili. Neskôr bola adoptovaná istou zbožnou a milujúcou rodinou a stala sa dominikánskou terciárkou (mantellata). Hoci sa zdalo, že kvôli jej telesným obmedzeniam jej bude potrebné preukazovať skutky telesného milosrdenstva, sama blahoslavená Margaréta konala takéto skutky: starala sa o chorých, utešovala zomierajúcich a navštevovala väznených. Bola ako chudobná vdova z podobenstva, ktorá štedro dávala, hoci sama nemala takmer nič (Lk 21,1- 4). Blahoslavená Margaréta bola slepá, ale videla v ľuďoch dobro; narodila sa s nohami rozdielnej dĺžky, ale kráčala s ladnosťou, pretože vedela, že kráča pokorne v Božej prítomnosti. Blahoslavená Margaréta milovala s veľkodušným srdcom napriek tomu, že ako dieťa bola nemilovaná. Bola „ranenou uzdravovateľkou“, človekom s hendikepom, ktorý pomáhal iným, aby sa stali lepšími; človekom, ktorého odmietli, no ona prijímala iných skľúčených. Bola nádherným obrazom Božej premieňajúcej lásky.
Uctievanie blahoslavenej Margaréty ako svätej Božej ženy bolo do 19. storočia obmedzené na Taliansko a dominikánsku rehoľu. Vďaka členom dominikánskej rodiny, ktorí šírili jej príklad svätosti, Margaréta sa stala známou a uctievanou nielen v regióne Umbria a Marky v Taliansku, ale taktiež v Spojených štátoch amerických a na Filipínach.
Na žiadosť Rehole kazateľov, laických veriacich a zbožných mužov a žien z celého sveta, kardinálov a biskupov, pápež František dňa 24. apríla 2021 schválil „rovnocennú kanonizáciu“ blahoslavenej Margaréty. Som vďačný postulátorom rehole – fr. Innocenzovi
Venchimu, OP a fr. Giannimu Festovi, OP – ktorí s veľkou oddanosťou a usilovnosťou pracovali na vyzdvihnutí našej krásnej a blahoslavenej Margaréty na piedestál svätosti.
Niektorí z vás sa môžu diviť: máme už toľkých svätých, náš liturgický kalendár je takmer celý zaplnený sviatkami a spomienkami, prečo teda otvárame ďalšie kauzy pre svätorečenie? Robíme to preto, lebo ako nám fr. Gianni neúnavne opakoval, „svätosť týchto bratov a sestier je viditeľným znakom vitality a dôležitosti našej Rehole.“ Kanonizácia Margaréty z Castella pre nás znamená nové potvrdenie, že dominikánsky život, v celej svojej plnosti a bohatosti, je skutočnou cestou k svätosti.
Žiadam preto provinciálov a predstavených dominikánskej rodiny, aby rozposlali tento list, spolu so sprievodným stručným životopisom novej svätice, jednotlivým komunitám, predovšetkým tým formačným.
Obzvlášť Vás všetkých povzbudzujem, aby sme sa spojili v modlitbe, a to v deň, ktorý bude oznámený neskôr, keď sa v Città di Castello uskutoční oficiálny obrad zapísania blahoslavenej Margaréty do knihy svätých v rámci Eucharistického slávenia, ktorému bude predsedať kardinál Marcello Semeraro, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých.
Nech sa svätá Margaréta z Città di Castello prihovára pred Pánom za celú dominikánsku rodinu.
Gerard Francisco Timoner III, OP Magister rehole
List Magistra Rehole o svätej Margaréte
Životopis
Margaréta sa narodila okolo roku 1287 na hrade Metola, v Massa Trabaria (na hranici medzi regiónmi Umbria a Marky), neďaleko od Mercatello del Metauro, na územiach patriacich Cirkvi. Jej otec Parisio, pán hradu, bol nazývaný „cattano“ (kapitán), čo bol titul, ktorý patril už jeho predkom. Jej matka sa volala Emília. Ich dieťa, Margaréta, sa narodilo ako slepé a postihnuté. Vznešení a bohatí rodičia nemohli uniesť túto potupu, ktorá urazila hrdosť rodiny; otec preto zamkol svoju dcéru v cele vedľa hradného kostola, aby tak „hanba“ zostala skrytá pred očami sveta. Malé dievča prijalo toto rozhodnutie bez vzpierania sa, zachovalo si pokoj. Margaréta svoje rané detstvo prežila osamote, oddávala sa modlitbe a kontemplácii, prežila ho v spoločenstve s Bohom, v hlbokom uzobraní a v pokoji mysle.
Po krátkom pobyte na hrade pri rieke Metauro, ktorý bol nevyhnutný vzhľadom na vojenské nepokoje v ich regióne, rodičia vzali Margarétu do Città di Castello, k hrobu istého Jakuba (†1292), františkánskeho brata, ktorý zomrel krátko predtým v povesti svätosti. Rodičia dúfali, že ich dcéra sa uzdraví, ale dlho očakávaný zázrak neprichádzal. Životopisec zo štrnásteho storočia opisuje, ako rodičia, sklamaní týmto neúspešným pokusom, zanechali v Castello svoju dcéru „bez ľútosti, samotnú, bez zabezpečenia, zbavenú akejkoľvek ľudskej pomoci“.
Bezmocné dievča viedlo po určitú dobu túlavý život a žobralo si o chlieb. Neskôr našlo útočisko v malom kláštore svätej Margaréty. Avšak toto obdobie netrvalo dlho, pretože jej spôsob života, striktná askéza, ktorú zachovávala, a jej napomenutia vzbudili závisť u mníšok. Neschopné porovnávať sa s jej jedinečným príkladom, mníšky ju s mnohými nadávkami a urážkami vyhnali z kláštora. Po tejto ktovie koľkej zrade sa napokon Margaréty ujal hlboko zbožný manželský pár, Venturio a Grigia. Tí jej ponechali malú izbu v hornej časti svojho domu, v ktorej sa mohla slobodne venovať modlitbe a kontemplácii. Ich štedrosť bola odmenená, keďže Margaréta využívala svoje výnimočné charizmy v službe adoptívnym rodičom a v okruhu ich príbuzných a priateľov. Venovala sa výchove a kresťanskému vzdelávaniu detí jej dobrodincov, bola nežnou i autoritatívnou sprievodkyňou mnohých ľudí, ktorí sa na ňu obracali s prosbami o radu a útechu, a pri viac ako jednej príležitosti ochránila svojich priateľov od nesmierneho nebezpečenstva. Starala sa taktiež o chorých a biednych v meste. Napriek tomu, že bola slepá a postihnutá, stala sa súcitnou sestrou všetkých úbožiakov.
Margaréta strávila zbytok svojho krátkeho a jednoduchého života v dome adoptívnych rodičov, delila svoj čas medzi modlitbu, kontemplatívny život a aktívnu lásku k blížnym. Stále
sa postila, sotva niekedy spala, a keď si zdriemla, ľahla si na podlahu a nikdy nie do postele. Mala účasť na Ježišovom utrpení, čím sa Margaréta cítila úzko spojená so svojím nebeským ženíchom, stotožňovala sa s ním, a tento život jednoty jej dodal neopísateľnú istotu a radosť. Potom čo prijala kajúci habit od bratov kazateľov, denne navštevovala ich kostol, kde sa každý deň spovedala a s veľkou zbožnosťou sa zúčastňovala na Eucharistickom slávení. Počas svätej omše často upadala do vytrženia.
Keď sa jej zdravotný stav zhoršil, zvolala bratov, aby mohla prijať sviatosti, vzdala vďaky Bohu a zomrela v dokonalom vnútornom pokoji 13. apríla 1320. Margaréta mala 33 rokov.
Kult
Kult Margaréty (1287-1320) spočiatku prekvital iba na miestach, ktoré boli svedkami jej pozemského života: v Città di Castello, kde naša dominikánska sestra po živote v ústraní zomrela a kde sú stále uchovávané jej posvätné pozostatky a v dedinách v údolí Metauro (La Metola, Mercatello a Sant’Angelo in Vado), kde strávila rané roky svojho života. Ak tieto oblasti boli akýmsi lonom kultu Margaréty, ktorý sa rozvíjal najmä v diecézach Umbrie a Marky (regióny v Taliansku), tak rozhodujúcu úlohu pri šírení tohto kultu zohrala Rehoľa bratov kazateľov, ktorá od začiatku 14. storočia urobila z blahoslavenej Margaréty symbol svojej pastoračnej prítomnosti v Città di Castello a symbol silného puta, ktoré spájalo miestny konvent s obyvateľmi mestečka.
Dominikánska rehoľa napomáhala šíreniu úcty k blahoslavenej Margaréte nielen na domácej pôde, ale aj na pôde širokej verejnosti. Bratia kazatelia vyzdvihovali model ženskej svätosti, ktorý má univerzálny význam; model, ktorý bol schopný nielen pretrvať v čase, ale ktorý sa dokázal „vnútiť“ a presiahnuť pôvodnú teritoriálnu úroveň. Dôkazom toho je prekvitajúci kult blahoslavenej Margaréty na území USA a Filipín v 20. storočí.
Prvé svedectvá o šírení jej kultu sa datujú do rokov na prelome 14. a 15. storočia a sú spájané s bratom Tomášom zo Sieny, známym pod menom Caffarani. Ako hlava a vikár talianskych mantellate bol poverený magistrom rehole, aby pracoval na dosiahnutí uznania „kajúceho rádu“, teda tretieho dominikánskeho rádu, od Apoštolskej stolice, čo bola úloha, ktorej sa venoval v rokoch 1400 až 1405. Doplňujúcou úlohou k tomuto cieľu bol záväzok dosiahnuť kanonizáciu Kataríny Sienskej, najslávnejšej dominikánskej ženy. V konvente sv. Jána a Pavla v Benátkach, kde žil od roku 1395 až do svojej smrti v roku 1434, zriadil skriptórium, teda dielňu pre kopírovanie a distribuovanie legendae (písaných v latinčine a miestnom nárečí) svätých žien, ktoré pôsobili v „kajúcom ráde“, a pracoval na tom, aby dosiahol kánonické uznanie ich spôsobu života. Toto Caffariniho konanie tak predstavuje z hľadiska kultu kvalitatívny skok, pretože napomáhal rozšíreniu horizontov úcty k Margaréte aj mimo miest, kde sa počas svojho života zdržovala.
Úsilie brata zo Sieny šíriť úctu k Margaréte nebolo obmedzené len na písomné svedectvá, ale malo taktiež dôsledky v umeleckom znázornení patrocínií. Toto znázornenie našlo svoje najplodnejšie ikonografické prevedenie na dôležitom oltárnom diele Andrea di Bartola (známeho ako Majstra dominikánskych sôch), uloženom v Akademickom múzeu v Benátkach, ale pôvodne pochádzajúcom z dominikánskeho kláštora v Murane. V prestížnej galérii tohto polyptychu zastáva Margaréta miesto hneď vedľa terciárok Giovanny z Florencie, Vanny z Orvieta, Kataríny zo Sieny a Danielly z Orvieta. Tieto staršie vyobrazenia
majú taktiež „vzorovú“ hodnotu pre ďalšie zobrazovanie našej blahoslavenej, ktoré sa tak v základných črtách typizuje. Hoci Margaréta, podobne ako ostatné kajúcnice, taktiež nosí dominikánsky habit a drží vo svojich rukách ľaliu (symbol čistoty) a kríž, jej typickým symbolom je jej srdce. Tento atribút bude permanentne sprevádzať jej postavu v ikonografi a vďaka nemu bude hneď rozpoznateľná dokonca aj v skupinových zobrazeniach, ako napríklad na slávnej predelle v Národnej galérii v Londýne, na ktorej Fra Angelico oslavuje triumf dominikánskej rodiny, ktorú projektuje do nebeskej slávy. Definitívne začlenenie Margaréty do „rehoľnej svätyne“ je potvrdené pozoruhodnou maľbou z Konventu sv. Dominika v Città di Castello, kde je znázornená spolu s Margitou Uhorskou a Agnesou z Montepulciana. Hoci má Margaréta len lúčovitú svätožiaru, umelec Ludovico di Angelo Mattioli jej nedáva menšiu dôstojnosť než dvom svätým mníškam, ktoré sú rozpoznateľné vďaka kráľovskej korune umiestnenej buď na zemi alebo na baránkovi. Margaréta v rukách drží svoje srdce, no za zmienku stojí aj fakt, že toto srdce, tento jej atribút, je tu obohatený o jeden dôležitý detail: do srdca sú jasne vryté tri kamene, čo je alúzia na vzácne nálezy, ktoré boli objavené počas autopsie vykonanej hneď po jej smrti.
Beatifikácia Margaréty na začiatku 17. storočia (19. októbra 1609 pápežom Pavlom V.) dala podnet k ďalšiemu šíreniu kultu a taktiež k ďalšiemu vypracovaniu literárnych pamätí a umeleckých znázornení. Ďalšia inciatíva bratov dominikánov v tomto období viedla k tomu, že početné dôkazy o kulte blahoslavenej Margaréty boli zaznamenané nielen mimo regiónov Umbrie a Marky, ale aj mimo územia Talianska či celej Európy. Vďaka obrovskému misionárskemu úsiliu dosiahol kult Margaréty brehy Nového sveta, ako to dosvedčujú niektoré umelecké diela nájdené v Mexiku a Peru.
V 20. storočí, opäť vďaka dominikánskej iniciatíve, sa jej kult rozšíril až do USA a na Filipíny. Životopis od otca Bonniwella, OP, ktorý ponúkol dojemný portrét Blahoslavenej Margaréty z Castella (známej ako malá Margaréta), bol účinným prostriedkom šírenia úcty v anglicky hovoriacich krajinách. V nedávnych rokoch našla narastajúca ľudová zbožnosť pôsobivú odozvu aj v digitálnom svete. Vďaka tomuto novému kontextu došlo k istej rekonštrukciu obrazu blahoslavenej Margaréty.
Zámorská ikonografia totiž predstavuje trochu odlišné zobrazenie tváre blahoslavenej Margaréty, ktoré je menej zidealizované ako ponúka jej renesančný alebo barokový portrét: znázornenia zdedené z minulosti koexistujú s pokusmi ponúknuť súčasné stvárnenia, ktoré odpovedajú dnešnej vnímavosti ľudí. Pri týchto nových zobrazeniach sa vždy poukazuje na špeciálne materstvo Margaréty voči opusteným deťom. Okrem jej slepoty a dominikánskeho habitu, ikonografickým atribútom, ktorý ju hneď robí rozpoznateľnou, už nie je viac srdce, ale stáva sa ním jej palica, ktorá je alúziou na jej hendikep (slepotu), ale taktiež aj na jej úlohu sprievodcu na ceste viery.
Svätá Margaréta – Kult v rámci rehole
Spiritualita
Margaréta z Città di Castello viedla jednoduchý a skrytý život odohrávajúci sa medzi jej domácou celou a kostolom; život, ktorý pozostával iba z pokánia a modlitby, z pozornosti voči úbožiakom a z každodennej usilovnej a pokornej činorodej lásky. Legenda jej života, pričom máme na mysli etymologický význam tohto slova: niečo na čítanie, nás privádza vo svojej podstate a jasnosti späť k pôvodnej pravde kresťanstva, k tej odvekej Božej priazni (Mt 18,1-10; Mt 18,4: „Kto sa teda pokorí ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“), ktorá prevrátením rolí prináša božské uistenie chudobným, maličkým a nie veľkým toho sveta (Lk 1,51-53).
Ubertino z Casale (1259-1329) to pochopil. Tento významný františkánsky duchovný autor, ktorý bol mužom veľkej učenosti, napísal, že Margaréta mu bola učiteľkou viac ako mnohí učení teológovia a špekulatívni myslitelia. V čase vážnej duchovnej krízy ho malá panna z Città di Castello poučovala a podporovala; posilňovala ho, aby pokračoval vo svojej práci. Bola to ona, kto ho naučil skutočne poznávať, milovať, napodobňovať Ježišov život, nasledovať ho v jeho šľapajach.
Margarétinu duchovnú veľkosť jasne rozpoznali aj obyvatelia Città di Castello, ktorí hneď po jej smrti žiadali, aby bola pochovaná v kostole: považovali ju totiž za sväticu ešte pred akýmkoľvek oficiálnym skúmaním a uznaním. Ako bolo vo vtedajšej dobe zvykom v takýchto prípadoch, jej telo začali pripravovať na zabalzamovanie. Vtedy sa udiala prekvapivá vec: v jej srdci sa našli tri malé kamene, na ktorých boli zobrazené tri tváre, akoby ikony Márie, Jozefa a dieťaťa Ježiš, teda ikony členov Svätej rodiny. Tajomstvo nadprirodzenej radosti, ktorú Margaréta nikdy nestratila, a to ani v najťažších skúškach svojho života (slepota, choroba, odmietnutie), tak bolo v tejto chvíli odhalené. Chudobná sirota z Metoly (pozn.: názov hradu, na ktorom sa narodila) v skutočnosti sirotou nebola, pretože Pán ju nikdy neopustil. Margaréta sa naučila vyplniť prázdnotu, spôsobenú absenciou jej pozemskej rodiny, malými jasľami, ktoré stále prebývali v jej srdci.
Je to práve srdce s tromi lalokmi, ktoré permanentne sprevádza vyobrazenie blahoslavenej „Tifernaty“ (pozn: „Tifernati“ je súhrnné označenie obyvateľov mestečka Città di Castello); je to jej ikonografický atribút, ktorý ju hneď robí rozpoznateľnou aj v dlhom rade dominikánskych svätých a blahoslavených, kde sú všetci oblečení do čiernej a bielej a držia v rukách ľaliu.
Malé jasle, prebývajúce v jej srdci, sú tak odkazom, dokonca akoby testamentom, ktorý nám zanechala Margaréta: jej duchovné oči boli schopné aj v stavoch opustenosti a marginalizácie, ktoré zažívala, rozpoznať samotnú tvár Boha, ktorý sa pre lásku k človeku vzdal moci a slávy a ponížil sa, aby prijal kontingentnosť, časovosť a konečnosť. Jasle a kríž boli tými miestami, ktoré si Boh vo svojom Synovi vyvolil, aby svetu zjavil seba samého; pred slávou vzkriesenia musel Ježiš na svojom vlastnom tele zakúsiť zraniteľnosť, poníženie a utrpenie. Z toho dôvodu Margaréta prijímala svoje vlastné bolesti ako znamenie zvláštneho vyvolenia a žila tak v blaženosti lásky, ktorá je samotným životom Boha v jeho trojičných vzťahoch. V obšírnom znení Legendy jej života je kľúčovým slovom paupertas, ktoré nevyjadruje len akýsi nedostatok majetku, ale taktiež sociálnu marginalizáciu, krehkosť a neistotu. Paupertas nebol stav, ktorý si Margaréta slobodne vybrala. Tak ako s radostnou odpútanosťou prijala chorobu, opustenosť a ľudské zrady, tak prijala aj chudobu ako dar, ktorý jej dovolil úplne sa pripodobniť Kristovi.
Počiatočný stav Margaréty ako chudobného a marginalizovaného dievčaťa sa obrátil. U tejto blahoslavenej, podobne ako v modlitbe Magnifikat, zrieknutiu sa všetkej moci a všetkého majetku zodpovedá dar múdrosti. Telesnej slepote zodpovedá jasnosť učenia. Neučenosti zasa žiarivá milosť slova. Nedostatku prostriedkov a nástrojov zodpovedá moc konať zázraky. Takýmto spôsobom sa chudobné a negramotné dievča, ktoré nevedelo nič o knihách, ale ktoré prijalo všetko od Boha, stalo váženou duchovnou učiteľkou; mala charizmu vyučovania a dokonca aj proroctva, hoci jej učenie malo skôr privátny či domácky charakter a bolo spojené s okruhom jej priateľov a duchovných dcér.
Margaréta ako veľká mystička stála v línii výnimočných ženských postáv štrnásteho storočia, ktoré v tomto období ťaživých kríz v dejinách Cirkvi a Európy vedeli, ako byť „pravými kňazmi svojich miest“: a to skrze obetovanie a úplné sebadarovanie, tým, že sa stávala opakovane, až s odzbrojujúcou doslovnosťou, evanjeliovým zosobnením vynáhrady. Ak Kristus, ako učí Tomáš Akvinský, sa stal človekom „kvôli ostatným“ a prišiel na tento svet, aby vykúpil ľudstvo, spomenuté kajúce ženy na seba vzali tú istú úlohu ako Kristus, aby dosiahli spásu ostatných duší. Ich skutky boli malými pokornými gestami, no extrémne dôležitými, ak sa na ne pozrieme cez prizmu kresťanskej odovzdanosti v dejinách. Boli to skutky, ktoré sa nespoliehali na moc a peniaze, ale ktoré boli konané kvôli pomoci tým, ktorí trpeli na tele a na duši. Tieto ženy pokánia vedeli ako milovať a zachovať si svoju duchovnú slobodu a evanjeliovú nádej dokonca aj vtedy, keď čelili najťažším skúškam a rôznym útlakom. Toto je aj stopa, ktorú zanechala Margaréta, a preto určite nebude nikdy zabudnutá.
